Exotika Pobrežia Slonoviny

AKWABA! (Vitajte!) Láka vás spoznávanie čiernej Afriky a zároveň sa chcete zabávať pri dobrej hudbe a relaxovať na pláži? Spiatočná letenka do Abidjanu to istí. Exotika Pobrežia Slonoviny vás zhltne už cestou taxíkom z letiska. Práve Pobrežie Slonoviny je paradoxne prvou francúzsky hovoriacou krajinou, ktorú som navštívil. Prezident nariadil používať len originálny názov vo francúzštine – Cote d´Ivoire. Ten názov mám rád, je štýlový, preto ho budem miestami používať.

cesta

Za sebou mám 40 500 pozemných a 25 700 leteckých kilometrov. O jednej v noci prilietam do Abidjanu, hlavnej metropoly a ekonomického centra tejto krajiny. Južnej Amerike ďakujem za nezabudnuteľnú etapu mojej cesty okolo sveta a po piatich mesiacoch strávených na južnej pologuli sa opäť ocitám na severnej. Po vstupe do letiskových priestorov ako prvá prichádza kontrola očkovania proti žltej zimnici. Absolútna nevyhnutnosť.

Pri absencii potrebného očkovania by som musel podstúpiť predražené očkovanie priamo na letisku alebo by ma vyhostili. Po úspešnej kontrole mi úradníčka vracia späť môj medzinárodný očkovací preukaz a pokračujem ďalej. Z davu cestujúcich, ktorý si ide vyzdvihnúť svoje batožiny, si protidrogová kontrola vyberá práve mňa. Po dôkladnej kontrole pri opúšťaní Brazílie ma to už neprekvapuje a beriem to ako súčasť administratívy môjho odletu a príletu. Táto kontrola je ale najdlhšia a patrí k nej aj pohovor. Pre zaujímavosť uvádzam, ako to zhruba prebiehalo.

Vzali ma do kancelárie, kde sa ma ich nadriadený najprv pýtal obecné otázky typu ako sa mám, aké športy mám rád, prečo cestujem. Zrejme aby obecne zistil, ako vnímam samotnú kontrolu a či som z nej nervózny. Následne pracovníci začnú pedantne prehľadávať ruksak. Počas celého procesu zostávam maximálne pokojný. Paradoxne nie preto, že som čistý, ale preto, že úplne vyčerpaný už takmer spím. Šéf ich po desiatich minútach zastavuje a vyslovuje OK. Podpisujem spísané potvrdenie o kontrole a idem si pospať na letisko.

Abidjan ma víta horúcim a vlhkým počasím. Pri 85 % – nej vlhkosti pocitová teplota dosahuje 45 stupňov, hoci teplomer ukazuje len 37. Horúce a vlhké počasie má Cote d´Ivoire prakticky celý rok. Západoafrický New York. Aj takto nazývajú Abidjan kvôli mrakodrapom a neďalekým plážam. Mne ale príde toto označenie trošku prehnané. Nie žeby som to poňal serióznym porovnávaním s americkým „jablkom“, ale kvôli tomu, že tie mrakodrapy v skutočnosti predstavuje pár výškových budov.

Tip pre Vás ! Keď sa už budete nachádzať v Brazílii určíte si zabudnite nazbierajte čerstvú zelenú kávu.

V Abidjane ma hostí v luxusnom apartmáne tuniský architekt Alich. Býva v starej časti mesta Treichville, ktorá je centrom nočného života v tomto meste. Ivorčania milujú hudbu a preplnené večerné bary sa stanú dôležitým článkom spoznávania tejto krajiny. Kombinácia rapu a reggae vládne všetkým podnikom a určite zaujme každého. Proste africká klasika. No, a tu končí kultivovaný popis zábavy počas predĺženého víkendu v Abidjane. 🙂 Neskôr popíjame pivo a relaxujeme pod palmami na obľúbených plážach v historickom Grand Bassam, ktoré obmývajú dravé vlny Atlantického oceána. V tomto meste nájdete vedľa zaujímavých pláži aj množstvo zachovalých francúzskych koloniálnych budov. Väčšina z nich už ale chátra.

Continue reading

Slovenská Kanada – Ontario

O Slovákoch v Kanade sa vie na Slovensku veľmi málo, hoci je to jedna z najsilnejších zahraničných komunít našich krajanov. Napríklad jedna ich z prvých samostatne osídlených osád sa volala Bradlo. Hŕstka Slovákov sa uprostred kanadskej pustatiny usadila práve počas vrcholiacej hospodárskej krízy. Vydržali pri miestnej píle dvadsať rokov a potom sa roztratili. Ale aj takáto malá stopa v obrovskej krajine nezapadla a vláda provincie Ontario tam vztýčila pamätnú tabuľu.

Kultúrnym centrom kanadských Slovákov je torontská štvrť Markham. Zažili sme tu v roku 2004 otvorenie výstavy „Slovak Spirit“, s podtitulom „Čo priniesli Slováci do Kanady“, zorganizovanej Slovensko-kanadskou národnou radou. Otvorenie výstavy v Markhame nám však prinieslo aj milé prekvapenie. Podávané slovenské víno, chlebíčky i zákusky boli tak skvelej „našskej“ chute, že by mohli byť stálou súčasťou výstavy. Veď, keď sa na tomto kontinente dokázali uchytiť české „kolace“ a poľský „klobas“, tak aj niečo slovenské by mohlo spestriť kanadskú kuchyňu. Pri takom pohostení sa aj nové kontakty nadväzujú ľahšie.

Základnými postrehmi z takéhoto stretnutia je predovšetkým rôznorodosť emigrantských vĺn od tej základnej počas hospodárskej krízy, cez povojnovú, po 48-mom, po 68-mom a súčasnú. My sme povestnú roztrieštenosť a rivalitu jednotlivých krajanských skupín nepostrehli, zato sme zakrátko získali dôkaz, že nie je ničím výnimočne slovenským.

Pri návšteve maďarskej emigrantky pani Alice Botai, ktorá má pozoruhodné literárne kontakty až po nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Imre Kertésza, sme ju našli v noblesnom domove dôchodcov talianskej komunity. Vraj sa tam cíti lepšie ako medzi večne súperiacimi maďarskými krajanmi. Nie je tiež celkom pravda, že by sme o kanadských Slovákoch doma nevedeli. Práve počas nášho pobytu vyšla v Slovenských pohľadoch spomienková črta o reverendovi Imrichovi G. Fuzim pod názvom „Zomrel mecén slovenskej exilovej kultúry“. Zomrel v kanadskom Hamiltone, v provincii Ontario.

Najlepšie však asi vynikne špecifikum našich krajanov v Kanade porovnaním s inými Slovákmi usídlenými vo svete. Mal som ich ako spisovateľ možnosť stretnúť v krátkom čase v Čechách, Maďarsku, Poľsku a Švédsku, sprostredkovane však aj tých z Vojvodiny a Nadlaku. V Čechách je ich zrejme najviac a sú najaktívnejší. Projekty takého Slovensko-českého klubu so sídlom v Prahe sú už na profesionálnej úrovni a dávajú prezentácii Slovenska v tejto najbližšej krajine skutočne dôstojný rámec. Krajanská komunita vo Švédsku je podstatne menšia, zato nesmierne súdržná a srdečne pohostinná.

Tú v Kanade snáď najlepšie charakterizuje porovnanie s dolnozemskými Slovákmi. Oproti nim ide o mladšie vysídlenie a kanadskí Slováci sú na domovinu a jej politický vývoj bezprostredne nadviazaní. Dolnozemskí sú podstatne sebestačnejší a aj vďaka tomu produkujú samostatnú, autonómnu slovenskú kultúru unikátneho rozsahu (len básnik Víťazoslav Hronec vydal mimo Slovenska viac ako 40 svojich kníh!) i umeleckej kvality (svetoznámi naivní maliari z Kovačice). Také niečo za oceánom pochopiteľne nenájdeme. Ďaleko od rodnej domoviny je tu väčší dôraz na politiku a náboženský život. Vo vynovenom Kanadskom Slovákovi však nechýba ani zmienka o hokeji, čo je prirodzená hrdosť v hokejovej krajine akou je Kanada.

Je pochopiteľné, že po osamostatnení Slovenska, politická agenda emigrácie opadla. Po vstupe do Európskej Únie sa však stráca už aj samotný zmysel emigrácie. Ako potvrdil aj vtedajší charge d´affairs Štefan Rozkopál, významne stúpol záujem našich krajanov o slovenské pasy a tým aj voľný vstup na územie EÚ. Tým, že to o pár rokov prinesie aj pracovné príležitosti, sa emigrantské smerovanie otáča. Je preto celkom možné, že po čase zaregistrujeme pohyb Slovákov spoza oceánu späť na európsky kontinent.

Zvony do tmy

Zvečerieva sa a na holej pláni torontskej štvrte Markham nachádzame pozoruhodnú, osamelú stavbu. Je to slovenský grékokatolícky katedrálny chrám Premenenia Pána. V osemdesiatych rokoch ho dal postaviť slovenský mecenáš, uránový kráľ, Štefan Roman. Vzorom bol kostolík z jeho rodnej obce na východe Slovenska v desaťnásobnom zväčšení. Mal by tak byť najväčším svätostánkom grékokatolíckej cirkvi na západnej pologuli. Podľa údajov Jozefa E. Suchého je stredná veža 61 metrov vysoká, dve bočné po 43 metrov. Visia v nich obrovské zvony, ktoré by dokopy mohli konkurovať tomu hlavnému v chráme svätého Petra — veď ten najväčší váži 17 ton. Základný kameň prišiel posvätiť sám pápež Ján Pavol II. dňa 15.9.1984, keď sa zniesol z neba na vrtuľníku na pláni vedľa katedrály.

O štyri roky na to bolo do dvetisíc Slovákov svedkami posviacky veľkolepej mozaiky Presvätej Bohorodičky, ktorá sa pri výške 19,5 metra rozprestiera na ploche 600 metrov štvorcových. To bol asi aj predčasný vrchol slávy tejto pozoruhodnej stavby. Po smrti Š. Romana prostriedky na dostavbu vyschli. Vyschli tak, že z mohutných stĺpov je dokončená výzdoba len jediného. Pozoruhodný plán výtvarného spodobenia premeny Pána skončil v náčrtoch. Klenba je na hrubo omietnutá, nedokončená.

Monumentálny priestor zapĺňa len niekoľko radov stoličiek. Pri nedeľnej slovenskej omši sa tu zíde ledva do tridsať veriacich. Projekt blízkeho starobinca a veľkého osídlenia okolia Slovákmi sa totiž nikdy nerealizoval. Pozemky, kde mala nová domovina našich krajanov stáť, sú už predané. Každým dňom sa k majestátnej katedrále cez pláň blížia prefabrikované domy iných prisťahovalcov, vlastne už aj rodených Kanaďanov.

Tesne pred západom slnka, s poslednými lúčmi sa zvony náhle rozozvučia. Ich pôsobivý hlas sa nesie nad našimi hlavami, keď pomalým krokom odchádzame k autám. Je ich počuť aj keď sa silueta katedrály už stratila v tme. Zvony volajú k modlitbám. Koho a dokedy?

Continue reading

Cesta do Bolívie

Hola Amigos. Bolívia? Unikátna krajina! Zasnežené Andy, Indiáni, džungľa, najväčšie soľné jazero na svete, lagúny a omnoho viac. Všestrannosť bolívijskej prírody vám zaručí famózny cestovateľský zážitok.

Európsky gringo (označenie belocha v tejto časti Južnej Ameriky) sa posúva z Peru do Bolívie. Ocitám sa v krajine s najväčším podielom Indiánov v rámci Južnej Ameriky. Túto skupinu pôvodných obyvateľov tvoria najmä Kečuovia a Ajmarovia. Mimo toho sa ocitám v krajine, ktorej už dlhé roky prezidentuje veľmi populárny Evo Morales. Prečo ho spomínam? Preto, lebo ešte v žiadnej krajine som nevidel tak rozsiahlo pomaľované budovy, ploty alebo cesty na podporu nejakého politika. Grafity s nápisom “Evo Morales!” vás budú sprevádzať po celej krajine. Napriek tomu, že sa v súčasnosti proti nemu v El Altu často konajú demonštrácie, ostáva politickou ikonou.

Prvá zastávaka je v meste La Paz. Pár dní oddychujem po hektickom cestovaní v Peru. Bývalé hlavné mesto je ešte aj dnes často považované za hlavné, keďže tu sídli vláda a prezident. Nachádza sa vo výške 3 600 m a slávna Argentína tu pred šiestimi rokmi dostala výprask 6:1. A čo na to Messi? (pozri link) Náročnejšie dýchanie pocítite už pri chôdzi na štvrté poschodie, nieto pri hraní futbalu v plnom nasadení. Mimochodom, aj v Bolívii je pestovanie koky veľmi rozšírené. Vláda sa už dlhé desaťročia snaží obmedzovať pestovanie tejto zázračnej rastliny, keďže až 80 % vypestovanej koky sa spracúva pre výrobu kokaínu. Korupcia je však obrovská a z drogového biznisu tečú na všetky strany obrovské milióny, takže tá snaha samozrejme nie je krvopotná. 

Každopádne, samotná koka ešte nepredstavuje drogu. V Peru a Bolívii má mimoriadnu tradíciu a jej povzbudivé účinky pomáhajú bezdomovcom zahnať hlad, robotníkom dodávajú energiu pri namáhavej práci a turistom pomáha s aklimatizáciou. 🙂 Mimo toho úspešne bojuje proti únave a má zaujímavú prenikavú chuť. Cocu nie zo srandy využil vo svojom názve aj nápojový gigant Coca Cola.

Počas takmer dvoch týždňov strávených v okolí La Paz zo začiatku len spoznávam okolité prostredie, trhy či El Alto, mesto, do ktorého vedie lanovka z La Paz a nachádza sa štyristo metrov nad La Paz. Neskôr opakovane podnikám výstup na šesťtisícovku Huyana Potosí. Počas neho ma sprevádzajú famózne výhľady a ohromná príroda. Osobitný blog o tomto výstupe tu.

Po pobyte v horách nastal čas na populárny zjazd cesty smrti na bicykloch. Ráno čakáme s Japonkou a Francúzom na našu skupinu. Náš mikrobus ale mešká. A tak sedím na chodníku a sledujem ruch raňajšieho života. Okolo sa valia armády školákov v uniformách a postupne si kupujú klasické malé bolívijské chleby. Tri za jedno bolíviano (1 euro – 7 bolívianov). Okamžite sa mi vynárajú spomienky na to, ako som niekedy ráno taktiež chodieval po rožky. Kolobeh života usilovne a nepretržite pracuje všade. 

Spoznávanie nástrah legendárnej cesty smrti začína v nadmorskej výške 4 660 m v sedle La Cumbre. Legendárna Death Road je údajne najnebezpečnejšou cestou na svete. Cesta vedie z často zasnežených hôr cez nekončiace serpentínové zákruty nad strmými priepasťami až do džungle. Vozovka je bez zvodidiel, hlinená, častokrát mokrá a šmykľavá. Aj preto si už stihla vyžiadať mnoho havárií a obetí. Pri prechode autom stačí jedna chybička a letíte stovky metrov do rokliny. Popri jazde míňame kríže pripomínajúce tieto tragédie, takže som obalený rešpektom od hlavy až po päty. Každý musí pred cestou podpísať prehlásenie, že cestu podniká na vlastné riziko. Avšak pre bicykle táto cesta nie je až tak nebezpečná. Teda, ak počas jazdy z rôznych dôvodov nestratíte kontrolu nad bicyklom. Takmer sedemdesiat kilometrovú dĺžku zdolávame niekoľko hodín. Počas nich zostupujeme z chladných hôr až do horúcej džungle. Končíme v Coroice s nadmorskou výškou 1 500 m, takže celkové prevýšenie cesty smrti je cez tri kilometre.

Na ďalší deň už opúšťam La Paz a mierim do Uyuni. Popri raňajšom čakaní na autobus bystrým zrak na malého Bolívijčana, ktorý akurát objavil mláku na ceste. Využíva to naplno a začína po nej skákať. V tomto sú deti všade rovnaké. Bohaté alebo chudobné, v Amerike alebo v Nepále, moslim alebo kresťan. Všetky skáču do mláky s rovnakým nadšením a je jedno, či sledujem malého bratranca Jonáša doma v Kolačkove alebo sledujem malého Bolívijčana tu v La Paz. Skôr, než sa ocitne v maminom zajatí, s rovnakým nadšením ešte poslednýkrát dopadá do kaluže. Aj by som sa pridal, ale mám pocit, že už som na to trošku starý. Napriek tomu očami kontrolujem okolie a rozmýšľam, či to bude len trápne alebo veľmi trápne. 🙂 Mama ho už dobehla, ale na tvári mu stále žiari úsmev. Vychutnal si to naplno a to, že je po kolená špinavý od blata, ho evidentne trápi najmenej. 

Cesta z La Paz do Uyuni je katastrofálna. Asfaltka sa objavuje len sporadicky. Na väčšine bolívijského územia chýba a je jedno, že ide o hlavný ťah medzi týmito mestami. Kamenistá vozovka plná skál spôsobuje pri cestovaní neustále nadhadzovanie a výrazne naštrbuje moje pokusy o nočný spánok.

Continue reading