Cestovanie v Paraguaji je veľmi špecifické. Nečakajú ma žiadne top atrakcie. Experimentujem však s myšlienkou, čo vo mne zanechá aj menej atraktívna krajina, a tak zo zvedavosti mierim do Paraguaja. A výsledok? 

Cestovateľsky veľmi zážitkové Peru a Bolíviu mám úspešne za sebou. Toto juhoamerické duo bez pochýb predstavuje železnú kombináciu cestovania na juhoamerickom kontinente. Počas cestovania v Brazílii sa rozhodujem, akou cestou pôjdem ďalej k veľkolepým vodopádom Iguazu Falls. Po čase uvažovania volím možnosť návštevy Paraguaja, cez ktorý sa presuniem k spomínaným vodopádom. To, že na internete nachádzam len veľmi obmedzené množstvo cestopisných informácií, veští zaujímavé pozitívum, a síce, že Paraguaj nebude preplnený turistami. 

Do Paraguaja vchádzam kuriózne. V brazílskej Ponta Pore hľadám neskoro večer hraničný prechod. Spolu s paraguajským Pedro Juan Caballero tvoria prakticky jedno mesto, avšak ležia v rozličných krajinách. Vodič autobusu mi síce ukazoval, že sa do Paraguaja ide smerom, ktorým kráčam, ale kontrolné stanovište nemôžem nájsť. Preto sa pýtam dvoch dievčat na terase baru, kadiaľ mám ísť do Paraguaja. Mojej otázke sa smejú a oznamujú mi, že už som v Paraguaji. Keďže potrebujem oficiálne pečiatky do pasu, na druhý deň sa vraciam späť do Brazílie a prechod uskutočňujem ešte raz, ale už oficiálne.

Pretože je Veľký piatok, autobusy nejazdia a do Asunciónu môžem vyraziť až na ďalší deň večer. Preto celý deň trávim potulovaním sa po Pedro Juan Caballero a spoznávam pouličný život, trhy či Cerro Corá. Je to historické miesto, na ktorom sa skončila nemilosrdná a najkrvavejšia vojna juhoamerického kontinentu. V roku 1870 na tomto mieste porazila Paraguaj Trojdohoda Brazíle, Argentíny a Uruguaja. Paraguaj táto vojna zruinovala. Stratil dve tretiny územia, viac než polovicu obyvateľov a takmer všetkých mužov. 

Do Asunciónu, hlavného mesta Paraguaja, prichádzam nočným autobusom o štvrtej ráno. V polospánku si sadám na lavičku vo vnútri obrovskej stanice. Netuším, kam mám ísť, tak si rozkladám karimatku so spacákom a pokračujem v spánku. Bohužiaľ, ráno ma nikto nebudí so sviatočnými veľkonočnými raňajkami, preto si kupujem aspoň luxusnú obloženú bagetu. Veď je veľkonočná nedeľa!

Neskôr smerujem do centra, kde mám cez couchsurfing dohodnutú prehliadku mestom. Mimochodom, viete čo znamená názov Asunción? Vraj prvá návšteva španielskych kolonizátorov pomenovala toto mesto Nanebovzatie – Asunción, podľa kresťanskej udalosti – Nanebovzatia Panny Márie. Španielski kolonizátori nanútili miestnemu obyvateľstvu okrem kresťanstva aj jazyk. Napriek tomu pôvodný jazyk guarani nezanikol. Naopak, vtedajší Indiáni dospeli popri učení sa španielčiny k zaujímavému mixu týchto jazykov, ktorým vraj ešte dnes rozpráva mnoho Paraguajčanov. Len pre zaujímavosť, celosvetovo univerzálne slovo ananás pochádza práve z jazyka guarani.

S Paraguajčankou Sorayou z couchsurfingu prechádzame centrom mesta. Ako mnohé iné hlavné mestá, aj Asunción je finančným centrom krajiny s bohatými časťami. Ruch veľkomesta dopĺňajú trhy, katedrály a prezidentský palác. Zarážajúce však je, že to všetko je v priamom susedstve s chudobnými slumami. Tony odpadkov, potulujúci sa žobráci či prostitútky. Aj toto je obraz paraguajskej metropoly. Preto je v tejto časti pochopiteľne zvýšené množstvo policajtov. Z druhej strany tieto slumy obkľučuje rieka, a tak sa budovanie chudobných chatrčí rozširuje do významných parkov. Prekvapujúce je, že mesto s tým vraj nič nerobí a počet chatrčí sa nekontrolovateľne rozrastá. 

Idete dole? Pýta sa nás malý chalan pobehujúci okolo a ukazuje smerom do chudobného slumu. Soraya odpovedá, že nie. Tlmočí mu moju otázku a pýta sa ho, či nám ponúka exkurziu. On ale odpovedá ďalšou otázkou a zaujíma ho, či mám pištoľ. Soraya sranduje, že pištoľ nemám, ale mám nožík. Na to sa smeje a tvrdí, že nožík mi nestačí a potrebujem byť silnejší. Tam dole vraj potrebujem pištoľ. Odpovedám, že pištoľ nemám, ale pre istotu si zoženiem kamarátov, aby som nebol sám. Koľko ich potrebujem? Chvíľu uvažuje a odpovedá šesť. Sedem, nakoniec dodáva. Chce byť policajtom, a to aj napriek tomu, že jeho hrdinom je legendárny Zé Pequeno (známy brazílsky gangster z filmu Mesto bohov). Takým, akým bol on, nespraví nič, ale ostatných pozatvára a v jeho slume bude poriadok, odkazuje pri lúčení.

Aj Južná Amerika má svoje ojedinelé špecifiká. Síce sú tu klasické záchody a nie misy splývajúce s podlahou ako v Ázii, ale použitý papier sa rovnako ako v Ázii odkladá do koša vedľa. Viem, nechutné. Avšak aj to patrí k „špecifikám“ daných krajín. Peru, Bolívia či Paraguaj. Vedľa väčšiny záchodov preto svieti upozornenie, aby sa použitý papier nevhadzoval do záchoda. Upcháva odvod, čo samozrejme spôsobuje komplikácie.

Na ďalší deň mierime aj so Sorayiným kamarátom Nikolasom do lokálne známeho mesta Areguá. Leží pri jazere Ypacaraí a oproti nemu sa nachádza podobne rekreačné mesto San Bernardino. Všetci traja relaxujeme pri brehu a popíjame tradičné tereré. Vraj v Paraguaji je obom dobré a sú spokojní. Finančne to v práci nemajú podobné Západnej Európe, ale Nikolas má vďaka svojím švajčiarskym starým rodičom aj švajčiarsky pas. Kedykoľvek tam môže vycestovať za prácou, ale tamojšia mentalita mu nevyhovuje. Všetko funguje príliš strojovo a chýbal by mu temperament juhoamerickej mentality a spontánnosť miestneho života.

V uliciach Asunciónu vládne stráženie áut chudobnými zo slumov. Medzi sebou majú rozdelené rajóny a na nich pýtajú za každé zaparkované auto určitý poplatok. Nie je to za parkovanie, ale za stráženie. Pokiaľ odmietnete zaplatiť poplatok s odôvodnením, že stráženie nepotrebujete, pri návrate k autu sa nečudujte, že je poškodené. Akonáhle Nikolas alebo Soraya parkuje v centre mesta, prichádza „biznismen“ a vyberá poplatok. Dvakrát jej už kľúčmi doškrabali staré auto. Už má nové a radšej zaplatí.

Continue reading →