Na potulkách v Paraguaji

Cestovanie v Paraguaji je veľmi špecifické. Nečakajú ma žiadne top atrakcie. Experimentujem však s myšlienkou, čo vo mne zanechá aj menej atraktívna krajina, a tak zo zvedavosti mierim do Paraguaja. A výsledok? 

Cestovateľsky veľmi zážitkové Peru a Bolíviu mám úspešne za sebou. Toto juhoamerické duo bez pochýb predstavuje železnú kombináciu cestovania na juhoamerickom kontinente. Počas cestovania v Brazílii sa rozhodujem, akou cestou pôjdem ďalej k veľkolepým vodopádom Iguazu Falls. Po čase uvažovania volím možnosť návštevy Paraguaja, cez ktorý sa presuniem k spomínaným vodopádom. To, že na internete nachádzam len veľmi obmedzené množstvo cestopisných informácií, veští zaujímavé pozitívum, a síce, že Paraguaj nebude preplnený turistami. 

Do Paraguaja vchádzam kuriózne. V brazílskej Ponta Pore hľadám neskoro večer hraničný prechod. Spolu s paraguajským Pedro Juan Caballero tvoria prakticky jedno mesto, avšak ležia v rozličných krajinách. Vodič autobusu mi síce ukazoval, že sa do Paraguaja ide smerom, ktorým kráčam, ale kontrolné stanovište nemôžem nájsť. Preto sa pýtam dvoch dievčat na terase baru, kadiaľ mám ísť do Paraguaja. Mojej otázke sa smejú a oznamujú mi, že už som v Paraguaji. Keďže potrebujem oficiálne pečiatky do pasu, na druhý deň sa vraciam späť do Brazílie a prechod uskutočňujem ešte raz, ale už oficiálne.

Pretože je Veľký piatok, autobusy nejazdia a do Asunciónu môžem vyraziť až na ďalší deň večer. Preto celý deň trávim potulovaním sa po Pedro Juan Caballero a spoznávam pouličný život, trhy či Cerro Corá. Je to historické miesto, na ktorom sa skončila nemilosrdná a najkrvavejšia vojna juhoamerického kontinentu. V roku 1870 na tomto mieste porazila Paraguaj Trojdohoda Brazíle, Argentíny a Uruguaja. Paraguaj táto vojna zruinovala. Stratil dve tretiny územia, viac než polovicu obyvateľov a takmer všetkých mužov. 

Do Asunciónu, hlavného mesta Paraguaja, prichádzam nočným autobusom o štvrtej ráno. V polospánku si sadám na lavičku vo vnútri obrovskej stanice. Netuším, kam mám ísť, tak si rozkladám karimatku so spacákom a pokračujem v spánku. Bohužiaľ, ráno ma nikto nebudí so sviatočnými veľkonočnými raňajkami, preto si kupujem aspoň luxusnú obloženú bagetu. Veď je veľkonočná nedeľa!

Neskôr smerujem do centra, kde mám cez couchsurfing dohodnutú prehliadku mestom. Mimochodom, viete čo znamená názov Asunción? Vraj prvá návšteva španielskych kolonizátorov pomenovala toto mesto Nanebovzatie – Asunción, podľa kresťanskej udalosti – Nanebovzatia Panny Márie. Španielski kolonizátori nanútili miestnemu obyvateľstvu okrem kresťanstva aj jazyk. Napriek tomu pôvodný jazyk guarani nezanikol. Naopak, vtedajší Indiáni dospeli popri učení sa španielčiny k zaujímavému mixu týchto jazykov, ktorým vraj ešte dnes rozpráva mnoho Paraguajčanov. Len pre zaujímavosť, celosvetovo univerzálne slovo ananás pochádza práve z jazyka guarani.

S Paraguajčankou Sorayou z couchsurfingu prechádzame centrom mesta. Ako mnohé iné hlavné mestá, aj Asunción je finančným centrom krajiny s bohatými časťami. Ruch veľkomesta dopĺňajú trhy, katedrály a prezidentský palác. Zarážajúce však je, že to všetko je v priamom susedstve s chudobnými slumami. Tony odpadkov, potulujúci sa žobráci či prostitútky. Aj toto je obraz paraguajskej metropoly. Preto je v tejto časti pochopiteľne zvýšené množstvo policajtov. Z druhej strany tieto slumy obkľučuje rieka, a tak sa budovanie chudobných chatrčí rozširuje do významných parkov. Prekvapujúce je, že mesto s tým vraj nič nerobí a počet chatrčí sa nekontrolovateľne rozrastá. 

Idete dole? Pýta sa nás malý chalan pobehujúci okolo a ukazuje smerom do chudobného slumu. Soraya odpovedá, že nie. Tlmočí mu moju otázku a pýta sa ho, či nám ponúka exkurziu. On ale odpovedá ďalšou otázkou a zaujíma ho, či mám pištoľ. Soraya sranduje, že pištoľ nemám, ale mám nožík. Na to sa smeje a tvrdí, že nožík mi nestačí a potrebujem byť silnejší. Tam dole vraj potrebujem pištoľ. Odpovedám, že pištoľ nemám, ale pre istotu si zoženiem kamarátov, aby som nebol sám. Koľko ich potrebujem? Chvíľu uvažuje a odpovedá šesť. Sedem, nakoniec dodáva. Chce byť policajtom, a to aj napriek tomu, že jeho hrdinom je legendárny Zé Pequeno (známy brazílsky gangster z filmu Mesto bohov). Takým, akým bol on, nespraví nič, ale ostatných pozatvára a v jeho slume bude poriadok, odkazuje pri lúčení.

Aj Južná Amerika má svoje ojedinelé špecifiká. Síce sú tu klasické záchody a nie misy splývajúce s podlahou ako v Ázii, ale použitý papier sa rovnako ako v Ázii odkladá do koša vedľa. Viem, nechutné. Avšak aj to patrí k „špecifikám“ daných krajín. Peru, Bolívia či Paraguaj. Vedľa väčšiny záchodov preto svieti upozornenie, aby sa použitý papier nevhadzoval do záchoda. Upcháva odvod, čo samozrejme spôsobuje komplikácie.

Na ďalší deň mierime aj so Sorayiným kamarátom Nikolasom do lokálne známeho mesta Areguá. Leží pri jazere Ypacaraí a oproti nemu sa nachádza podobne rekreačné mesto San Bernardino. Všetci traja relaxujeme pri brehu a popíjame tradičné tereré. Vraj v Paraguaji je obom dobré a sú spokojní. Finančne to v práci nemajú podobné Západnej Európe, ale Nikolas má vďaka svojím švajčiarskym starým rodičom aj švajčiarsky pas. Kedykoľvek tam môže vycestovať za prácou, ale tamojšia mentalita mu nevyhovuje. Všetko funguje príliš strojovo a chýbal by mu temperament juhoamerickej mentality a spontánnosť miestneho života.

V uliciach Asunciónu vládne stráženie áut chudobnými zo slumov. Medzi sebou majú rozdelené rajóny a na nich pýtajú za každé zaparkované auto určitý poplatok. Nie je to za parkovanie, ale za stráženie. Pokiaľ odmietnete zaplatiť poplatok s odôvodnením, že stráženie nepotrebujete, pri návrate k autu sa nečudujte, že je poškodené. Akonáhle Nikolas alebo Soraya parkuje v centre mesta, prichádza „biznismen“ a vyberá poplatok. Dvakrát jej už kľúčmi doškrabali staré auto. Už má nové a radšej zaplatí.

Continue reading

Cesta do Bolívie

Hola Amigos. Bolívia? Unikátna krajina! Zasnežené Andy, Indiáni, džungľa, najväčšie soľné jazero na svete, lagúny a omnoho viac. Všestrannosť bolívijskej prírody vám zaručí famózny cestovateľský zážitok.

Európsky gringo (označenie belocha v tejto časti Južnej Ameriky) sa posúva z Peru do Bolívie. Ocitám sa v krajine s najväčším podielom Indiánov v rámci Južnej Ameriky. Túto skupinu pôvodných obyvateľov tvoria najmä Kečuovia a Ajmarovia. Mimo toho sa ocitám v krajine, ktorej už dlhé roky prezidentuje veľmi populárny Evo Morales. Prečo ho spomínam? Preto, lebo ešte v žiadnej krajine som nevidel tak rozsiahlo pomaľované budovy, ploty alebo cesty na podporu nejakého politika. Grafity s nápisom “Evo Morales!” vás budú sprevádzať po celej krajine. Napriek tomu, že sa v súčasnosti proti nemu v El Altu často konajú demonštrácie, ostáva politickou ikonou.

Prvá zastávaka je v meste La Paz. Pár dní oddychujem po hektickom cestovaní v Peru. Bývalé hlavné mesto je ešte aj dnes často považované za hlavné, keďže tu sídli vláda a prezident. Nachádza sa vo výške 3 600 m a slávna Argentína tu pred šiestimi rokmi dostala výprask 6:1. A čo na to Messi? (pozri link) Náročnejšie dýchanie pocítite už pri chôdzi na štvrté poschodie, nieto pri hraní futbalu v plnom nasadení. Mimochodom, aj v Bolívii je pestovanie koky veľmi rozšírené. Vláda sa už dlhé desaťročia snaží obmedzovať pestovanie tejto zázračnej rastliny, keďže až 80 % vypestovanej koky sa spracúva pre výrobu kokaínu. Korupcia je však obrovská a z drogového biznisu tečú na všetky strany obrovské milióny, takže tá snaha samozrejme nie je krvopotná. 

Každopádne, samotná koka ešte nepredstavuje drogu. V Peru a Bolívii má mimoriadnu tradíciu a jej povzbudivé účinky pomáhajú bezdomovcom zahnať hlad, robotníkom dodávajú energiu pri namáhavej práci a turistom pomáha s aklimatizáciou. 🙂 Mimo toho úspešne bojuje proti únave a má zaujímavú prenikavú chuť. Cocu nie zo srandy využil vo svojom názve aj nápojový gigant Coca Cola.

Počas takmer dvoch týždňov strávených v okolí La Paz zo začiatku len spoznávam okolité prostredie, trhy či El Alto, mesto, do ktorého vedie lanovka z La Paz a nachádza sa štyristo metrov nad La Paz. Neskôr opakovane podnikám výstup na šesťtisícovku Huyana Potosí. Počas neho ma sprevádzajú famózne výhľady a ohromná príroda. Osobitný blog o tomto výstupe tu.

Po pobyte v horách nastal čas na populárny zjazd cesty smrti na bicykloch. Ráno čakáme s Japonkou a Francúzom na našu skupinu. Náš mikrobus ale mešká. A tak sedím na chodníku a sledujem ruch raňajšieho života. Okolo sa valia armády školákov v uniformách a postupne si kupujú klasické malé bolívijské chleby. Tri za jedno bolíviano (1 euro – 7 bolívianov). Okamžite sa mi vynárajú spomienky na to, ako som niekedy ráno taktiež chodieval po rožky. Kolobeh života usilovne a nepretržite pracuje všade. 

Spoznávanie nástrah legendárnej cesty smrti začína v nadmorskej výške 4 660 m v sedle La Cumbre. Legendárna Death Road je údajne najnebezpečnejšou cestou na svete. Cesta vedie z často zasnežených hôr cez nekončiace serpentínové zákruty nad strmými priepasťami až do džungle. Vozovka je bez zvodidiel, hlinená, častokrát mokrá a šmykľavá. Aj preto si už stihla vyžiadať mnoho havárií a obetí. Pri prechode autom stačí jedna chybička a letíte stovky metrov do rokliny. Popri jazde míňame kríže pripomínajúce tieto tragédie, takže som obalený rešpektom od hlavy až po päty. Každý musí pred cestou podpísať prehlásenie, že cestu podniká na vlastné riziko. Avšak pre bicykle táto cesta nie je až tak nebezpečná. Teda, ak počas jazdy z rôznych dôvodov nestratíte kontrolu nad bicyklom. Takmer sedemdesiat kilometrovú dĺžku zdolávame niekoľko hodín. Počas nich zostupujeme z chladných hôr až do horúcej džungle. Končíme v Coroice s nadmorskou výškou 1 500 m, takže celkové prevýšenie cesty smrti je cez tri kilometre.

Na ďalší deň už opúšťam La Paz a mierim do Uyuni. Popri raňajšom čakaní na autobus bystrým zrak na malého Bolívijčana, ktorý akurát objavil mláku na ceste. Využíva to naplno a začína po nej skákať. V tomto sú deti všade rovnaké. Bohaté alebo chudobné, v Amerike alebo v Nepále, moslim alebo kresťan. Všetky skáču do mláky s rovnakým nadšením a je jedno, či sledujem malého bratranca Jonáša doma v Kolačkove alebo sledujem malého Bolívijčana tu v La Paz. Skôr, než sa ocitne v maminom zajatí, s rovnakým nadšením ešte poslednýkrát dopadá do kaluže. Aj by som sa pridal, ale mám pocit, že už som na to trošku starý. Napriek tomu očami kontrolujem okolie a rozmýšľam, či to bude len trápne alebo veľmi trápne. 🙂 Mama ho už dobehla, ale na tvári mu stále žiari úsmev. Vychutnal si to naplno a to, že je po kolená špinavý od blata, ho evidentne trápi najmenej. 

Cesta z La Paz do Uyuni je katastrofálna. Asfaltka sa objavuje len sporadicky. Na väčšine bolívijského územia chýba a je jedno, že ide o hlavný ťah medzi týmito mestami. Kamenistá vozovka plná skál spôsobuje pri cestovaní neustále nadhadzovanie a výrazne naštrbuje moje pokusy o nočný spánok.

Continue reading

Exotika Pobrežia Slonoviny

AKWABA! (Vitajte!) Láka vás spoznávanie čiernej Afriky a zároveň sa chcete zabávať pri dobrej hudbe a relaxovať na pláži? Spiatočná letenka do Abidjanu to istí. Exotika Pobrežia Slonoviny vás zhltne už cestou taxíkom z letiska. Práve Pobrežie Slonoviny je paradoxne prvou francúzsky hovoriacou krajinou, ktorú som navštívil. Prezident nariadil používať len originálny názov vo francúzštine – Cote d´Ivoire. Ten názov mám rád, je štýlový, preto ho budem miestami používať.

cesta

Za sebou mám 40 500 pozemných a 25 700 leteckých kilometrov. O jednej v noci prilietam do Abidjanu, hlavnej metropoly a ekonomického centra tejto krajiny. Južnej Amerike ďakujem za nezabudnuteľnú etapu mojej cesty okolo sveta a po piatich mesiacoch strávených na južnej pologuli sa opäť ocitám na severnej. Po vstupe do letiskových priestorov ako prvá prichádza kontrola očkovania proti žltej zimnici. Absolútna nevyhnutnosť.

Pri absencii potrebného očkovania by som musel podstúpiť predražené očkovanie priamo na letisku alebo by ma vyhostili. Po úspešnej kontrole mi úradníčka vracia späť môj medzinárodný očkovací preukaz a pokračujem ďalej. Z davu cestujúcich, ktorý si ide vyzdvihnúť svoje batožiny, si protidrogová kontrola vyberá práve mňa. Po dôkladnej kontrole pri opúšťaní Brazílie ma to už neprekvapuje a beriem to ako súčasť administratívy môjho odletu a príletu. Táto kontrola je ale najdlhšia a patrí k nej aj pohovor. Pre zaujímavosť uvádzam, ako to zhruba prebiehalo.

Vzali ma do kancelárie, kde sa ma ich nadriadený najprv pýtal obecné otázky typu ako sa mám, aké športy mám rád, prečo cestujem. Zrejme aby obecne zistil, ako vnímam samotnú kontrolu a či som z nej nervózny. Následne pracovníci začnú pedantne prehľadávať ruksak. Počas celého procesu zostávam maximálne pokojný. Paradoxne nie preto, že som čistý, ale preto, že úplne vyčerpaný už takmer spím. Šéf ich po desiatich minútach zastavuje a vyslovuje OK. Podpisujem spísané potvrdenie o kontrole a idem si pospať na letisko.

Abidjan ma víta horúcim a vlhkým počasím. Pri 85 % – nej vlhkosti pocitová teplota dosahuje 45 stupňov, hoci teplomer ukazuje len 37. Horúce a vlhké počasie má Cote d´Ivoire prakticky celý rok. Západoafrický New York. Aj takto nazývajú Abidjan kvôli mrakodrapom a neďalekým plážam. Mne ale príde toto označenie trošku prehnané. Nie žeby som to poňal serióznym porovnávaním s americkým „jablkom“, ale kvôli tomu, že tie mrakodrapy v skutočnosti predstavuje pár výškových budov.

Tip pre Vás ! Keď sa už budete nachádzať v Brazílii určíte si zabudnite nazbierajte čerstvú zelenú kávu.

V Abidjane ma hostí v luxusnom apartmáne tuniský architekt Alich. Býva v starej časti mesta Treichville, ktorá je centrom nočného života v tomto meste. Ivorčania milujú hudbu a preplnené večerné bary sa stanú dôležitým článkom spoznávania tejto krajiny. Kombinácia rapu a reggae vládne všetkým podnikom a určite zaujme každého. Proste africká klasika. No, a tu končí kultivovaný popis zábavy počas predĺženého víkendu v Abidjane. 🙂 Neskôr popíjame pivo a relaxujeme pod palmami na obľúbených plážach v historickom Grand Bassam, ktoré obmývajú dravé vlny Atlantického oceána. V tomto meste nájdete vedľa zaujímavých pláži aj množstvo zachovalých francúzskych koloniálnych budov. Väčšina z nich už ale chátra.

Continue reading