Mesto módy, mesto kultúry, mesto zábavy i mesto zamilovaných – jednoducho Paríž

Stred hlavného mesta Francúzska je tvorený riekou Seina a ostrovom – I´Ilé de la Cité /Ostrov Starého mesta/, ktorý je pripojený k okolitému mestu 4 mostmi. V tejto časti sa nachádza chrám Notre Dame Paris /Chrám Matky Božej/ postavený v rokoch 1163 – 1330, Palác Spravodlivosti /Palais de Justice/, aj kaplnka Sainte – Chapelle. Prechodom cez most Pont Royal sa dostaneme k  múzeu Louvre – je to najslávnejšie a najbohatšie múzeum sveta.

Notre Dame Paris(Notre Dame Paris)

Blízko je múzeum impresionistov, v budove Orangerie. Odtiaľ vedie cesta na Place de la Concorde so známym obeliskom z Luxoru a ďalej k Chaps Elysees – predstavuje centrum Paríža. Sú tam prekrásne paláce, hotely, kaviarne, kiná a obchody a v strede sa nachádza Víťazný oblúk. Z námestia vedie 12 ciest – jedna z nich nesie meno Rue de Presbourg /Bratislavská cesta/. Cez rue Royale prídete do štvrte Grands boulevards, nad ňou sa nachádza Montmartre, umelecká a bohémska štvrť na kopci s bielou stavbou mohutného chrámu Sacré-Coeur a známeho nočného kabaretu Moulin Rouge /Červený mlyn/.

Moulin Rouge(Moulin Rouge)

Prechodom po moste Pont – Neuf sa dostanete do Latinskej štvrte /Le Quartier Latin/, kde sa nachádza jedna z najstarších univerzít na svete — Sorbonna, založená roku 1253. Nachádza sa tu aj Panteón, kde odpočívajú Voltaire, Rousseau, Hugo, Zola, Jaures, Frédéric Joliot-Curie a ďalší.

Pont – Neuf(Pont – Neuf)

Blízko je aj Luxemburská záhrada s palácom zo 16. storočia v talianskom štýle. Po nábreží smerom k Seine, sa objaví dominanta Paríža – Eiffelova veža. Postavená v roku 1889 pri príležitosti 100. výročia Francúzskej revolúcie na návrh Gustáva Eiffela, má výšku 320 metrov a spočiatku bola mnohými Parížanmi odmietaná ako „opacha špatiaca Paríž“.

Eiffelova veža(Eiffelova veža)

Cintorín Pere-Lachaise je miestom odpočinku aj pre viaceré významné osobnosti francúzskej i svetovej kultúry, napríklad Charles Baudelaire /básnik 19. storočia, autor svetoznámej zbierky Kvety zla/ aj Edit Piaff /svetoznáma šanzónierka/.

Na Pive v Krakove

Kraków, perla Južného Poľska na Hornej Visle, cez vojnu nezbombardované mesto a preto všakovakými krásnymi pamiatkami oplývajúce. A tiež pivom. Hoci, ako to už chodí, nie veľmi miestnym. Mesto má možno 750 tisíc obyvateľov a blízkom okolí dokonca 1,3 milióna, ale nemá vlastný veľký pivovar. Vecí, čo v Krakówe nie sú, je ale viac :).

Na obrázku číslo jedna začíname zvoľna – pivo Zywiec. Patrí do skupiny veľkých poľských “mainstreamových” pivovarov, a hoci vám budú iní tvrdiť niečo iné, nám chutila z europív práve táto dvanástka. Príjemná chlebová chuť, rozhodne najkrajší gravírovaný pohár a aj pena sa držala statočne (u väčšiny piva padá okamžite ako keby sme boli kdesi na juhu pri mori). Mimochodom, toto pivo sa preslávilo aj tým, že keď ho Poliaci v Londýne odmietli čapovať do pínt, tak ich miestne úrady za to chceli posadiť do basy (a veruže nie pivnej).

No a potom vám niektorí povedia, že lepšia je Warka, ďaľší pivovar, čo to varí na kvantitu. Slabšia, skôr vodová chuť, ale práve toto mnohí hľadajú, že. Aby ich to neurazilo. Warku mali na mnohých miestach. Práve k tomuto obrázku sa viaže jedna historka, alebo skôr drsné zistenie. V Krakówe, v tom krásnom centre, totiž… nie sú poriadne záchody. Čo záchody. Aj hajzle by stačili. Pretože občas skrátka prídu chvíle, keď sa celé univerzum človeka zmenší len na jednu myšlienku. No čo, v Krakówe proste domáci aj turisti proste buď nenormálne zadržiavajú, alebo to chodia robiť do Visly. Už za hranicami nám prišiel zvláštny záchod, kde bol pisoár nalepený na mise, bez nejakého oddelenia. Continue reading

Na potulkách v Paraguaji

Cestovanie v Paraguaji je veľmi špecifické. Nečakajú ma žiadne top atrakcie. Experimentujem však s myšlienkou, čo vo mne zanechá aj menej atraktívna krajina, a tak zo zvedavosti mierim do Paraguaja. A výsledok? 

Cestovateľsky veľmi zážitkové Peru a Bolíviu mám úspešne za sebou. Toto juhoamerické duo bez pochýb predstavuje železnú kombináciu cestovania na juhoamerickom kontinente. Počas cestovania v Brazílii sa rozhodujem, akou cestou pôjdem ďalej k veľkolepým vodopádom Iguazu Falls. Po čase uvažovania volím možnosť návštevy Paraguaja, cez ktorý sa presuniem k spomínaným vodopádom. To, že na internete nachádzam len veľmi obmedzené množstvo cestopisných informácií, veští zaujímavé pozitívum, a síce, že Paraguaj nebude preplnený turistami. 

Do Paraguaja vchádzam kuriózne. V brazílskej Ponta Pore hľadám neskoro večer hraničný prechod. Spolu s paraguajským Pedro Juan Caballero tvoria prakticky jedno mesto, avšak ležia v rozličných krajinách. Vodič autobusu mi síce ukazoval, že sa do Paraguaja ide smerom, ktorým kráčam, ale kontrolné stanovište nemôžem nájsť. Preto sa pýtam dvoch dievčat na terase baru, kadiaľ mám ísť do Paraguaja. Mojej otázke sa smejú a oznamujú mi, že už som v Paraguaji. Keďže potrebujem oficiálne pečiatky do pasu, na druhý deň sa vraciam späť do Brazílie a prechod uskutočňujem ešte raz, ale už oficiálne.

Pretože je Veľký piatok, autobusy nejazdia a do Asunciónu môžem vyraziť až na ďalší deň večer. Preto celý deň trávim potulovaním sa po Pedro Juan Caballero a spoznávam pouličný život, trhy či Cerro Corá. Je to historické miesto, na ktorom sa skončila nemilosrdná a najkrvavejšia vojna juhoamerického kontinentu. V roku 1870 na tomto mieste porazila Paraguaj Trojdohoda Brazíle, Argentíny a Uruguaja. Paraguaj táto vojna zruinovala. Stratil dve tretiny územia, viac než polovicu obyvateľov a takmer všetkých mužov. 

Do Asunciónu, hlavného mesta Paraguaja, prichádzam nočným autobusom o štvrtej ráno. V polospánku si sadám na lavičku vo vnútri obrovskej stanice. Netuším, kam mám ísť, tak si rozkladám karimatku so spacákom a pokračujem v spánku. Bohužiaľ, ráno ma nikto nebudí so sviatočnými veľkonočnými raňajkami, preto si kupujem aspoň luxusnú obloženú bagetu. Veď je veľkonočná nedeľa!

Neskôr smerujem do centra, kde mám cez couchsurfing dohodnutú prehliadku mestom. Mimochodom, viete čo znamená názov Asunción? Vraj prvá návšteva španielskych kolonizátorov pomenovala toto mesto Nanebovzatie – Asunción, podľa kresťanskej udalosti – Nanebovzatia Panny Márie. Španielski kolonizátori nanútili miestnemu obyvateľstvu okrem kresťanstva aj jazyk. Napriek tomu pôvodný jazyk guarani nezanikol. Naopak, vtedajší Indiáni dospeli popri učení sa španielčiny k zaujímavému mixu týchto jazykov, ktorým vraj ešte dnes rozpráva mnoho Paraguajčanov. Len pre zaujímavosť, celosvetovo univerzálne slovo ananás pochádza práve z jazyka guarani.

S Paraguajčankou Sorayou z couchsurfingu prechádzame centrom mesta. Ako mnohé iné hlavné mestá, aj Asunción je finančným centrom krajiny s bohatými časťami. Ruch veľkomesta dopĺňajú trhy, katedrály a prezidentský palác. Zarážajúce však je, že to všetko je v priamom susedstve s chudobnými slumami. Tony odpadkov, potulujúci sa žobráci či prostitútky. Aj toto je obraz paraguajskej metropoly. Preto je v tejto časti pochopiteľne zvýšené množstvo policajtov. Z druhej strany tieto slumy obkľučuje rieka, a tak sa budovanie chudobných chatrčí rozširuje do významných parkov. Prekvapujúce je, že mesto s tým vraj nič nerobí a počet chatrčí sa nekontrolovateľne rozrastá. 

Idete dole? Pýta sa nás malý chalan pobehujúci okolo a ukazuje smerom do chudobného slumu. Soraya odpovedá, že nie. Tlmočí mu moju otázku a pýta sa ho, či nám ponúka exkurziu. On ale odpovedá ďalšou otázkou a zaujíma ho, či mám pištoľ. Soraya sranduje, že pištoľ nemám, ale mám nožík. Na to sa smeje a tvrdí, že nožík mi nestačí a potrebujem byť silnejší. Tam dole vraj potrebujem pištoľ. Odpovedám, že pištoľ nemám, ale pre istotu si zoženiem kamarátov, aby som nebol sám. Koľko ich potrebujem? Chvíľu uvažuje a odpovedá šesť. Sedem, nakoniec dodáva. Chce byť policajtom, a to aj napriek tomu, že jeho hrdinom je legendárny Zé Pequeno (známy brazílsky gangster z filmu Mesto bohov). Takým, akým bol on, nespraví nič, ale ostatných pozatvára a v jeho slume bude poriadok, odkazuje pri lúčení.

Aj Južná Amerika má svoje ojedinelé špecifiká. Síce sú tu klasické záchody a nie misy splývajúce s podlahou ako v Ázii, ale použitý papier sa rovnako ako v Ázii odkladá do koša vedľa. Viem, nechutné. Avšak aj to patrí k „špecifikám“ daných krajín. Peru, Bolívia či Paraguaj. Vedľa väčšiny záchodov preto svieti upozornenie, aby sa použitý papier nevhadzoval do záchoda. Upcháva odvod, čo samozrejme spôsobuje komplikácie.

Na ďalší deň mierime aj so Sorayiným kamarátom Nikolasom do lokálne známeho mesta Areguá. Leží pri jazere Ypacaraí a oproti nemu sa nachádza podobne rekreačné mesto San Bernardino. Všetci traja relaxujeme pri brehu a popíjame tradičné tereré. Vraj v Paraguaji je obom dobré a sú spokojní. Finančne to v práci nemajú podobné Západnej Európe, ale Nikolas má vďaka svojím švajčiarskym starým rodičom aj švajčiarsky pas. Kedykoľvek tam môže vycestovať za prácou, ale tamojšia mentalita mu nevyhovuje. Všetko funguje príliš strojovo a chýbal by mu temperament juhoamerickej mentality a spontánnosť miestneho života.

V uliciach Asunciónu vládne stráženie áut chudobnými zo slumov. Medzi sebou majú rozdelené rajóny a na nich pýtajú za každé zaparkované auto určitý poplatok. Nie je to za parkovanie, ale za stráženie. Pokiaľ odmietnete zaplatiť poplatok s odôvodnením, že stráženie nepotrebujete, pri návrate k autu sa nečudujte, že je poškodené. Akonáhle Nikolas alebo Soraya parkuje v centre mesta, prichádza „biznismen“ a vyberá poplatok. Dvakrát jej už kľúčmi doškrabali staré auto. Už má nové a radšej zaplatí.

Continue reading

Turizmus v Austrálii

Plánujete navštíviť Austráliu? Pripravte sa na náročný výber z toho množstva atrakcií, ktoré táto krajina ponúka. Pri nízkom rozpočte sa taktiež pripravte na náročné cestovanie. Austrália rozhodne patrí medzi najdrahšie krajiny sveta. Napriek tomu sa v tejto krajine dá cestovať aj lacno. Za mesiac a pol som s výrazne obmedzeným rozpočtom precestoval zopár jej štátov a v blogu by som sa s vami rád podelil o moje zážitky.

Šesťtýždňová austrálska kapitola mojej cesty okolo sveta nezačína najpríjemnejšie. Po prílete do Darwinu, hlavného mesta Severného teritória, ma okamžite berú na imigračné oddelenie. Tam ma vyše hodiny vypočúvajú a musím odpovedať na sériu otázok. Striktnú imigračnú politiku Austrálie tak pociťujem aj na vlastnej koži. Vzhľadom na to, že cestujem veľmi šetrne, nie som schopný preukázať sa postačujúcim finančným krytím pre cestovanie v Austrálii. Ukazujem im preto aspoň moju fb stránku, albumy krajín a presviedčam ich o tom, že v Austrálii plánujem len cestovať a následne odídem. Nakoniec pomáha telefonát na Slovensko mojej tete, ktorá ich ubezpečuje o mojich záujmoch a plánoch v tejto krajine. Nakoniec mi umožňujú vstup do krajiny a Veronike ďakujem za pomoc. 😉

Hneď v prvé sekundy ma zaujala špecifická vôňa tejto krajiny. Spolu s francúzskou cestovateľkou nás v Darwine hostí austrálsky vojak Jacob a počúvanie príbehov z výcvikov a misií spestruje naše hosťovanie. V prvý večer nám Jacob ugriloval austrálske steaky a priznávam, že chutili neskutočne. Mňam! Potom, čo počúva, akým štýlom žijeme na cestách už dlhé mesiace, len dodáva, že na misiách tiež veľa cestuje, spí v stane a nosí veľký ruksák. Takže je vlastne tiež backpacker, akurát so zbraňou v ruke, vtipne konštatuje. 🙂 Pred tým, ako každý vyrazí svojou cestou cez austrálsku divočinu, púšťame si film Wolf Creek, aby sme sa poriadne naladili. 🙂

Iste dobre viete, že Austrália je veľmi rozľahlá krajina. Avšak až pri samotnom cestovaní nekonečnými vzdialenosťami zisťujem, aká skutočne obrovská krajina to je. Jej stred križuje legendárna Stuart Highway, po ktorej hodiny jazdíte stále rovno. Sem tam prejde okolo nejaké auto alebo miestne kamióny road trainy. Tie za sebou ťahajú aj tri, štyri návesy, a tak ich celková dĺžka presahuje aj 30 metrov. Mimochodom, šoféri častokrát počúvajú popri niekoľkodňovom prechode cez outback rozprávané knihy alebo pozerajú filmy. Postupne tak zdolávajú nekonečne dlhé roviny a za nimi ich čakajú ďalšie a ďalšie nekončiace roviny Stuart Highway. Raz som stopol jedného Austrálčana, ktorý šiel z Darwinu do Canberry. Túto 4 000 km dlhú vzdialenosť plánoval zdolať za tri dni.

Pri večernom cestovaní ma zaujali všadeprítomné kengury, ktoré si neustále poskakovali cez cestu. Cestu touto vyľudnenou oblasťou mimo iného zdobí aj jasná obloha alebo to obyčajné “nič”, ktoré zaberá väčšinu austrálskeho vnútrozemia. 

Aj kvôli trojhodinovému poteniu pri večernom zaspávaní v stane mávam pocit, že ide o fyzicky najnáročnejšiu časť cesty. Na druhej strane občasné spoznávanie hraníc ľudského tela nie je na škodu. Aspoň na vlastnej koži zažívam, v akých podmienkach tu žili po tisícročia pôvodní obyvatelia Aboriginci. Rešpekt! V súčasnosti môžeme jedným ťahom zapnúť klimu alebo fén, takže tento luxus si fakt treba vážiť.

Aboriginci, pôvodní obyvatelia Austrálie, tvoria osobitnú kapitolu tejto krajiny. Príchod civilizácie na austrálske územie úplne zruinoval ich životný štýl. Niekedy aktívni lovci sa mohli pýšiť bohatou kultúrou. Teraz sú z nich väčšinou len opité alkoholické trosky, ktoré sa váľajú po parkoch, a to najmä v Darwine, Katherine a Alice Springs. Bolo mi ich ľúto, pretože bolo jasné, že majú obrovský problém začleniť sa do modernej spoločnosti. Samozrejme nie všetci sú na tom tak zlé. Pri stopovaní ma zviezli aj pracujúci Aboriginci. V jednom prípade mi otec rodiny v kufri špinavého auta ukazuje zviazaného leguána. Má ho pripraveného na dnešnú večeru a vraj chutí ako kura. Pri Aborigincoch mám byť opatrnejší, upozorňovali ma miestni, preto pozvanie na večeru radšej slušne odmietam.

V Red Centre navštevujem topatrakciu celej Austrálie – posvätnú horu Aborigincov Uluru. Pohľad na tento “červený šúter” je kvôli zaujímavým odtieňom červenej farby pochopiteľne veľmi špecifický. To sa vo svete často nevidí. Svojou úchvatnou veľkosťou jednoznačne vládne centru Austrálie a priťahuje čoraz viac turistov. Neďaleko sa nachádza magická Kata Tjuta, ktorá mňa osobne oslovila trošku viac. Bolo to asi tým skvelým trekom pomedzi obrovské červené skalnaté hory. Tie panoramatické pohľady sa vám vryjú do pamäte. Trojicu populárnych atrakcií v tejto oblasti doplňuje Kings Canyon. Je zaujímavý, ale pokiaľ predtým navštívite Grand Canyon v USA, tak vám bude austrálskeho Kings Canyon trošku ľúto.

Z červeného centra smerujem už rovno do Adelaide. Pri stopovaní si vytváram osobné rekordy. Jediným stopom prekonávam 1 330 km, a to z Erdlundy až do Adelaide. Ak rátam ešte 300 km z Kata Tjuty do Erdlundy, tak behom jedného dňa som prestopoval vyše 1 600 km. Celkovo som v Austrálii stopom precestoval približne 8 000 km.

Po náročnom prechode austrálskou divočinou cez víkend relaxujem u rodiny v Adelaide. Hojdanie na sieťke, behanie na pláži, kúpanie sa v oceáne či rodinné grilovanie na záhrade. To všetko prinieslo pohodlnú zmenu po bláznivej divočine. Z Adelaide pokračujem do Viktórie, jedného zo siedmych štátov Austrálie. Stopom stretávam kopec zaujímavých ľudí, vďaka ktorým sa dozvedám stále viac a viac o tom, čím sa vyznačuje dané okolie. Jedni ma pozývajú na obed, iní na známu lokálnu zmrzlinu Timboon alebo len tak mi dávajú zaujímavé odporúčania, ktoré miesta na svojej ceste Austráliou nesmiem vynechať. Aj vďaka týmto spontánnym chvíľam mi na Ozíkov (Aussie – hovorovo Austrálčan) ostávajú dobré spomienky. 

Cestou z Adelaide sa zastavujem pri útesoch v Loch Ard Gorge a pri dvanástich apoštoloch, ktoré predstavujú skalnaté výbežky v oceáne. Spolu s dravými oceánskymi vlnami vytvárajú famózne prírodné dielo. Kempujem na terase nad nimi a celú noc počúvam, ako sto metrov podo mnou oceán trieska svojimi vlnami na skalnaté útesy. Nezabudnuteľný zážitok. Na druhý deň mierim cez panoramatickú Great Ocean Road do mesta Castlemaine, kde som pozvaný na Vianoce od miestnej rodiny.

Continue reading