Na potulkách v Paraguaji

Cestovanie v Paraguaji je veľmi špecifické. Nečakajú ma žiadne top atrakcie. Experimentujem však s myšlienkou, čo vo mne zanechá aj menej atraktívna krajina, a tak zo zvedavosti mierim do Paraguaja. A výsledok? 

Cestovateľsky veľmi zážitkové Peru a Bolíviu mám úspešne za sebou. Toto juhoamerické duo bez pochýb predstavuje železnú kombináciu cestovania na juhoamerickom kontinente. Počas cestovania v Brazílii sa rozhodujem, akou cestou pôjdem ďalej k veľkolepým vodopádom Iguazu Falls. Po čase uvažovania volím možnosť návštevy Paraguaja, cez ktorý sa presuniem k spomínaným vodopádom. To, že na internete nachádzam len veľmi obmedzené množstvo cestopisných informácií, veští zaujímavé pozitívum, a síce, že Paraguaj nebude preplnený turistami. 

Do Paraguaja vchádzam kuriózne. V brazílskej Ponta Pore hľadám neskoro večer hraničný prechod. Spolu s paraguajským Pedro Juan Caballero tvoria prakticky jedno mesto, avšak ležia v rozličných krajinách. Vodič autobusu mi síce ukazoval, že sa do Paraguaja ide smerom, ktorým kráčam, ale kontrolné stanovište nemôžem nájsť. Preto sa pýtam dvoch dievčat na terase baru, kadiaľ mám ísť do Paraguaja. Mojej otázke sa smejú a oznamujú mi, že už som v Paraguaji. Keďže potrebujem oficiálne pečiatky do pasu, na druhý deň sa vraciam späť do Brazílie a prechod uskutočňujem ešte raz, ale už oficiálne.

Pretože je Veľký piatok, autobusy nejazdia a do Asunciónu môžem vyraziť až na ďalší deň večer. Preto celý deň trávim potulovaním sa po Pedro Juan Caballero a spoznávam pouličný život, trhy či Cerro Corá. Je to historické miesto, na ktorom sa skončila nemilosrdná a najkrvavejšia vojna juhoamerického kontinentu. V roku 1870 na tomto mieste porazila Paraguaj Trojdohoda Brazíle, Argentíny a Uruguaja. Paraguaj táto vojna zruinovala. Stratil dve tretiny územia, viac než polovicu obyvateľov a takmer všetkých mužov. 

Do Asunciónu, hlavného mesta Paraguaja, prichádzam nočným autobusom o štvrtej ráno. V polospánku si sadám na lavičku vo vnútri obrovskej stanice. Netuším, kam mám ísť, tak si rozkladám karimatku so spacákom a pokračujem v spánku. Bohužiaľ, ráno ma nikto nebudí so sviatočnými veľkonočnými raňajkami, preto si kupujem aspoň luxusnú obloženú bagetu. Veď je veľkonočná nedeľa!

Neskôr smerujem do centra, kde mám cez couchsurfing dohodnutú prehliadku mestom. Mimochodom, viete čo znamená názov Asunción? Vraj prvá návšteva španielskych kolonizátorov pomenovala toto mesto Nanebovzatie – Asunción, podľa kresťanskej udalosti – Nanebovzatia Panny Márie. Španielski kolonizátori nanútili miestnemu obyvateľstvu okrem kresťanstva aj jazyk. Napriek tomu pôvodný jazyk guarani nezanikol. Naopak, vtedajší Indiáni dospeli popri učení sa španielčiny k zaujímavému mixu týchto jazykov, ktorým vraj ešte dnes rozpráva mnoho Paraguajčanov. Len pre zaujímavosť, celosvetovo univerzálne slovo ananás pochádza práve z jazyka guarani.

S Paraguajčankou Sorayou z couchsurfingu prechádzame centrom mesta. Ako mnohé iné hlavné mestá, aj Asunción je finančným centrom krajiny s bohatými časťami. Ruch veľkomesta dopĺňajú trhy, katedrály a prezidentský palác. Zarážajúce však je, že to všetko je v priamom susedstve s chudobnými slumami. Tony odpadkov, potulujúci sa žobráci či prostitútky. Aj toto je obraz paraguajskej metropoly. Preto je v tejto časti pochopiteľne zvýšené množstvo policajtov. Z druhej strany tieto slumy obkľučuje rieka, a tak sa budovanie chudobných chatrčí rozširuje do významných parkov. Prekvapujúce je, že mesto s tým vraj nič nerobí a počet chatrčí sa nekontrolovateľne rozrastá. 

Idete dole? Pýta sa nás malý chalan pobehujúci okolo a ukazuje smerom do chudobného slumu. Soraya odpovedá, že nie. Tlmočí mu moju otázku a pýta sa ho, či nám ponúka exkurziu. On ale odpovedá ďalšou otázkou a zaujíma ho, či mám pištoľ. Soraya sranduje, že pištoľ nemám, ale mám nožík. Na to sa smeje a tvrdí, že nožík mi nestačí a potrebujem byť silnejší. Tam dole vraj potrebujem pištoľ. Odpovedám, že pištoľ nemám, ale pre istotu si zoženiem kamarátov, aby som nebol sám. Koľko ich potrebujem? Chvíľu uvažuje a odpovedá šesť. Sedem, nakoniec dodáva. Chce byť policajtom, a to aj napriek tomu, že jeho hrdinom je legendárny Zé Pequeno (známy brazílsky gangster z filmu Mesto bohov). Takým, akým bol on, nespraví nič, ale ostatných pozatvára a v jeho slume bude poriadok, odkazuje pri lúčení.

Aj Južná Amerika má svoje ojedinelé špecifiká. Síce sú tu klasické záchody a nie misy splývajúce s podlahou ako v Ázii, ale použitý papier sa rovnako ako v Ázii odkladá do koša vedľa. Viem, nechutné. Avšak aj to patrí k „špecifikám“ daných krajín. Peru, Bolívia či Paraguaj. Vedľa väčšiny záchodov preto svieti upozornenie, aby sa použitý papier nevhadzoval do záchoda. Upcháva odvod, čo samozrejme spôsobuje komplikácie.

Na ďalší deň mierime aj so Sorayiným kamarátom Nikolasom do lokálne známeho mesta Areguá. Leží pri jazere Ypacaraí a oproti nemu sa nachádza podobne rekreačné mesto San Bernardino. Všetci traja relaxujeme pri brehu a popíjame tradičné tereré. Vraj v Paraguaji je obom dobré a sú spokojní. Finančne to v práci nemajú podobné Západnej Európe, ale Nikolas má vďaka svojím švajčiarskym starým rodičom aj švajčiarsky pas. Kedykoľvek tam môže vycestovať za prácou, ale tamojšia mentalita mu nevyhovuje. Všetko funguje príliš strojovo a chýbal by mu temperament juhoamerickej mentality a spontánnosť miestneho života.

V uliciach Asunciónu vládne stráženie áut chudobnými zo slumov. Medzi sebou majú rozdelené rajóny a na nich pýtajú za každé zaparkované auto určitý poplatok. Nie je to za parkovanie, ale za stráženie. Pokiaľ odmietnete zaplatiť poplatok s odôvodnením, že stráženie nepotrebujete, pri návrate k autu sa nečudujte, že je poškodené. Akonáhle Nikolas alebo Soraya parkuje v centre mesta, prichádza „biznismen“ a vyberá poplatok. Dvakrát jej už kľúčmi doškrabali staré auto. Už má nové a radšej zaplatí.

Continue reading

Turizmus v Austrálii

Plánujete navštíviť Austráliu? Pripravte sa na náročný výber z toho množstva atrakcií, ktoré táto krajina ponúka. Pri nízkom rozpočte sa taktiež pripravte na náročné cestovanie. Austrália rozhodne patrí medzi najdrahšie krajiny sveta. Napriek tomu sa v tejto krajine dá cestovať aj lacno. Za mesiac a pol som s výrazne obmedzeným rozpočtom precestoval zopár jej štátov a v blogu by som sa s vami rád podelil o moje zážitky.

Šesťtýždňová austrálska kapitola mojej cesty okolo sveta nezačína najpríjemnejšie. Po prílete do Darwinu, hlavného mesta Severného teritória, ma okamžite berú na imigračné oddelenie. Tam ma vyše hodiny vypočúvajú a musím odpovedať na sériu otázok. Striktnú imigračnú politiku Austrálie tak pociťujem aj na vlastnej koži. Vzhľadom na to, že cestujem veľmi šetrne, nie som schopný preukázať sa postačujúcim finančným krytím pre cestovanie v Austrálii. Ukazujem im preto aspoň moju fb stránku, albumy krajín a presviedčam ich o tom, že v Austrálii plánujem len cestovať a následne odídem. Nakoniec pomáha telefonát na Slovensko mojej tete, ktorá ich ubezpečuje o mojich záujmoch a plánoch v tejto krajine. Nakoniec mi umožňujú vstup do krajiny a Veronike ďakujem za pomoc. 😉

Hneď v prvé sekundy ma zaujala špecifická vôňa tejto krajiny. Spolu s francúzskou cestovateľkou nás v Darwine hostí austrálsky vojak Jacob a počúvanie príbehov z výcvikov a misií spestruje naše hosťovanie. V prvý večer nám Jacob ugriloval austrálske steaky a priznávam, že chutili neskutočne. Mňam! Potom, čo počúva, akým štýlom žijeme na cestách už dlhé mesiace, len dodáva, že na misiách tiež veľa cestuje, spí v stane a nosí veľký ruksák. Takže je vlastne tiež backpacker, akurát so zbraňou v ruke, vtipne konštatuje. 🙂 Pred tým, ako každý vyrazí svojou cestou cez austrálsku divočinu, púšťame si film Wolf Creek, aby sme sa poriadne naladili. 🙂

Iste dobre viete, že Austrália je veľmi rozľahlá krajina. Avšak až pri samotnom cestovaní nekonečnými vzdialenosťami zisťujem, aká skutočne obrovská krajina to je. Jej stred križuje legendárna Stuart Highway, po ktorej hodiny jazdíte stále rovno. Sem tam prejde okolo nejaké auto alebo miestne kamióny road trainy. Tie za sebou ťahajú aj tri, štyri návesy, a tak ich celková dĺžka presahuje aj 30 metrov. Mimochodom, šoféri častokrát počúvajú popri niekoľkodňovom prechode cez outback rozprávané knihy alebo pozerajú filmy. Postupne tak zdolávajú nekonečne dlhé roviny a za nimi ich čakajú ďalšie a ďalšie nekončiace roviny Stuart Highway. Raz som stopol jedného Austrálčana, ktorý šiel z Darwinu do Canberry. Túto 4 000 km dlhú vzdialenosť plánoval zdolať za tri dni.

Pri večernom cestovaní ma zaujali všadeprítomné kengury, ktoré si neustále poskakovali cez cestu. Cestu touto vyľudnenou oblasťou mimo iného zdobí aj jasná obloha alebo to obyčajné “nič”, ktoré zaberá väčšinu austrálskeho vnútrozemia. 

Aj kvôli trojhodinovému poteniu pri večernom zaspávaní v stane mávam pocit, že ide o fyzicky najnáročnejšiu časť cesty. Na druhej strane občasné spoznávanie hraníc ľudského tela nie je na škodu. Aspoň na vlastnej koži zažívam, v akých podmienkach tu žili po tisícročia pôvodní obyvatelia Aboriginci. Rešpekt! V súčasnosti môžeme jedným ťahom zapnúť klimu alebo fén, takže tento luxus si fakt treba vážiť.

Aboriginci, pôvodní obyvatelia Austrálie, tvoria osobitnú kapitolu tejto krajiny. Príchod civilizácie na austrálske územie úplne zruinoval ich životný štýl. Niekedy aktívni lovci sa mohli pýšiť bohatou kultúrou. Teraz sú z nich väčšinou len opité alkoholické trosky, ktoré sa váľajú po parkoch, a to najmä v Darwine, Katherine a Alice Springs. Bolo mi ich ľúto, pretože bolo jasné, že majú obrovský problém začleniť sa do modernej spoločnosti. Samozrejme nie všetci sú na tom tak zlé. Pri stopovaní ma zviezli aj pracujúci Aboriginci. V jednom prípade mi otec rodiny v kufri špinavého auta ukazuje zviazaného leguána. Má ho pripraveného na dnešnú večeru a vraj chutí ako kura. Pri Aborigincoch mám byť opatrnejší, upozorňovali ma miestni, preto pozvanie na večeru radšej slušne odmietam.

V Red Centre navštevujem topatrakciu celej Austrálie – posvätnú horu Aborigincov Uluru. Pohľad na tento “červený šúter” je kvôli zaujímavým odtieňom červenej farby pochopiteľne veľmi špecifický. To sa vo svete často nevidí. Svojou úchvatnou veľkosťou jednoznačne vládne centru Austrálie a priťahuje čoraz viac turistov. Neďaleko sa nachádza magická Kata Tjuta, ktorá mňa osobne oslovila trošku viac. Bolo to asi tým skvelým trekom pomedzi obrovské červené skalnaté hory. Tie panoramatické pohľady sa vám vryjú do pamäte. Trojicu populárnych atrakcií v tejto oblasti doplňuje Kings Canyon. Je zaujímavý, ale pokiaľ predtým navštívite Grand Canyon v USA, tak vám bude austrálskeho Kings Canyon trošku ľúto.

Z červeného centra smerujem už rovno do Adelaide. Pri stopovaní si vytváram osobné rekordy. Jediným stopom prekonávam 1 330 km, a to z Erdlundy až do Adelaide. Ak rátam ešte 300 km z Kata Tjuty do Erdlundy, tak behom jedného dňa som prestopoval vyše 1 600 km. Celkovo som v Austrálii stopom precestoval približne 8 000 km.

Po náročnom prechode austrálskou divočinou cez víkend relaxujem u rodiny v Adelaide. Hojdanie na sieťke, behanie na pláži, kúpanie sa v oceáne či rodinné grilovanie na záhrade. To všetko prinieslo pohodlnú zmenu po bláznivej divočine. Z Adelaide pokračujem do Viktórie, jedného zo siedmych štátov Austrálie. Stopom stretávam kopec zaujímavých ľudí, vďaka ktorým sa dozvedám stále viac a viac o tom, čím sa vyznačuje dané okolie. Jedni ma pozývajú na obed, iní na známu lokálnu zmrzlinu Timboon alebo len tak mi dávajú zaujímavé odporúčania, ktoré miesta na svojej ceste Austráliou nesmiem vynechať. Aj vďaka týmto spontánnym chvíľam mi na Ozíkov (Aussie – hovorovo Austrálčan) ostávajú dobré spomienky. 

Cestou z Adelaide sa zastavujem pri útesoch v Loch Ard Gorge a pri dvanástich apoštoloch, ktoré predstavujú skalnaté výbežky v oceáne. Spolu s dravými oceánskymi vlnami vytvárajú famózne prírodné dielo. Kempujem na terase nad nimi a celú noc počúvam, ako sto metrov podo mnou oceán trieska svojimi vlnami na skalnaté útesy. Nezabudnuteľný zážitok. Na druhý deň mierim cez panoramatickú Great Ocean Road do mesta Castlemaine, kde som pozvaný na Vianoce od miestnej rodiny.

Continue reading

Cesta do Bolívie

Hola Amigos. Bolívia? Unikátna krajina! Zasnežené Andy, Indiáni, džungľa, najväčšie soľné jazero na svete, lagúny a omnoho viac. Všestrannosť bolívijskej prírody vám zaručí famózny cestovateľský zážitok.

Európsky gringo (označenie belocha v tejto časti Južnej Ameriky) sa posúva z Peru do Bolívie. Ocitám sa v krajine s najväčším podielom Indiánov v rámci Južnej Ameriky. Túto skupinu pôvodných obyvateľov tvoria najmä Kečuovia a Ajmarovia. Mimo toho sa ocitám v krajine, ktorej už dlhé roky prezidentuje veľmi populárny Evo Morales. Prečo ho spomínam? Preto, lebo ešte v žiadnej krajine som nevidel tak rozsiahlo pomaľované budovy, ploty alebo cesty na podporu nejakého politika. Grafity s nápisom “Evo Morales!” vás budú sprevádzať po celej krajine. Napriek tomu, že sa v súčasnosti proti nemu v El Altu často konajú demonštrácie, ostáva politickou ikonou.

Prvá zastávaka je v meste La Paz. Pár dní oddychujem po hektickom cestovaní v Peru. Bývalé hlavné mesto je ešte aj dnes často považované za hlavné, keďže tu sídli vláda a prezident. Nachádza sa vo výške 3 600 m a slávna Argentína tu pred šiestimi rokmi dostala výprask 6:1. A čo na to Messi? (pozri link) Náročnejšie dýchanie pocítite už pri chôdzi na štvrté poschodie, nieto pri hraní futbalu v plnom nasadení. Mimochodom, aj v Bolívii je pestovanie koky veľmi rozšírené. Vláda sa už dlhé desaťročia snaží obmedzovať pestovanie tejto zázračnej rastliny, keďže až 80 % vypestovanej koky sa spracúva pre výrobu kokaínu. Korupcia je však obrovská a z drogového biznisu tečú na všetky strany obrovské milióny, takže tá snaha samozrejme nie je krvopotná. 

Každopádne, samotná koka ešte nepredstavuje drogu. V Peru a Bolívii má mimoriadnu tradíciu a jej povzbudivé účinky pomáhajú bezdomovcom zahnať hlad, robotníkom dodávajú energiu pri namáhavej práci a turistom pomáha s aklimatizáciou. 🙂 Mimo toho úspešne bojuje proti únave a má zaujímavú prenikavú chuť. Cocu nie zo srandy využil vo svojom názve aj nápojový gigant Coca Cola.

Počas takmer dvoch týždňov strávených v okolí La Paz zo začiatku len spoznávam okolité prostredie, trhy či El Alto, mesto, do ktorého vedie lanovka z La Paz a nachádza sa štyristo metrov nad La Paz. Neskôr opakovane podnikám výstup na šesťtisícovku Huyana Potosí. Počas neho ma sprevádzajú famózne výhľady a ohromná príroda. Osobitný blog o tomto výstupe tu.

Po pobyte v horách nastal čas na populárny zjazd cesty smrti na bicykloch. Ráno čakáme s Japonkou a Francúzom na našu skupinu. Náš mikrobus ale mešká. A tak sedím na chodníku a sledujem ruch raňajšieho života. Okolo sa valia armády školákov v uniformách a postupne si kupujú klasické malé bolívijské chleby. Tri za jedno bolíviano (1 euro – 7 bolívianov). Okamžite sa mi vynárajú spomienky na to, ako som niekedy ráno taktiež chodieval po rožky. Kolobeh života usilovne a nepretržite pracuje všade. 

Spoznávanie nástrah legendárnej cesty smrti začína v nadmorskej výške 4 660 m v sedle La Cumbre. Legendárna Death Road je údajne najnebezpečnejšou cestou na svete. Cesta vedie z často zasnežených hôr cez nekončiace serpentínové zákruty nad strmými priepasťami až do džungle. Vozovka je bez zvodidiel, hlinená, častokrát mokrá a šmykľavá. Aj preto si už stihla vyžiadať mnoho havárií a obetí. Pri prechode autom stačí jedna chybička a letíte stovky metrov do rokliny. Popri jazde míňame kríže pripomínajúce tieto tragédie, takže som obalený rešpektom od hlavy až po päty. Každý musí pred cestou podpísať prehlásenie, že cestu podniká na vlastné riziko. Avšak pre bicykle táto cesta nie je až tak nebezpečná. Teda, ak počas jazdy z rôznych dôvodov nestratíte kontrolu nad bicyklom. Takmer sedemdesiat kilometrovú dĺžku zdolávame niekoľko hodín. Počas nich zostupujeme z chladných hôr až do horúcej džungle. Končíme v Coroice s nadmorskou výškou 1 500 m, takže celkové prevýšenie cesty smrti je cez tri kilometre.

Na ďalší deň už opúšťam La Paz a mierim do Uyuni. Popri raňajšom čakaní na autobus bystrým zrak na malého Bolívijčana, ktorý akurát objavil mláku na ceste. Využíva to naplno a začína po nej skákať. V tomto sú deti všade rovnaké. Bohaté alebo chudobné, v Amerike alebo v Nepále, moslim alebo kresťan. Všetky skáču do mláky s rovnakým nadšením a je jedno, či sledujem malého bratranca Jonáša doma v Kolačkove alebo sledujem malého Bolívijčana tu v La Paz. Skôr, než sa ocitne v maminom zajatí, s rovnakým nadšením ešte poslednýkrát dopadá do kaluže. Aj by som sa pridal, ale mám pocit, že už som na to trošku starý. Napriek tomu očami kontrolujem okolie a rozmýšľam, či to bude len trápne alebo veľmi trápne. 🙂 Mama ho už dobehla, ale na tvári mu stále žiari úsmev. Vychutnal si to naplno a to, že je po kolená špinavý od blata, ho evidentne trápi najmenej. 

Cesta z La Paz do Uyuni je katastrofálna. Asfaltka sa objavuje len sporadicky. Na väčšine bolívijského územia chýba a je jedno, že ide o hlavný ťah medzi týmito mestami. Kamenistá vozovka plná skál spôsobuje pri cestovaní neustále nadhadzovanie a výrazne naštrbuje moje pokusy o nočný spánok.

Continue reading

Cesta do Indie

Na začiatku by som zdôraznil to najpodstatnejšie. India má obrovský problém s chudobou. Áno, dočítame sa to opakovane v rôznych časopisoch alebo novinách. Ide ale o stovky miliónov ľudí žijúcich v katastrofálnych podmienkach, a preto sa tým treba neustále zaoberať. Vláda nemá kontrolu nad rastúcou populáciou tých najchudobnejších a vidieť deti pobehujúce medzi potkanmi je otrasný pohľad.

Po prebudení obraciam zrak na oproti stojacu stoličku. S rozlepenými očami sledujem, ako mi Boh lezie po šampóne. Znechutený volám chalana z recepcie, aby konečne odstránil všetkých Bohov z mojej izby. Včera len vtipne skonštatoval či sa bojím myši, veď to je tiež Boh a nič mi nespraví. Dnes už vie, že to myslím vážne. Myši stretávam často a je jedno či som v lacnom hoteli, v reštaurácii, vo vlaku alebo v chráme.

Z afganského Kábulu prilietam do hlavného mesta Indie, kde ma už očakáva najlepšia indická hostiteľka z couchsurfingu Santoshi :). Po hektických týždňoch cestovania pár dni relaxujem a postupne sa aklimatizujem v tejto hinduistickej krajine. Môj mesačný pobyt v Indii začína ochutnávaním pikantnej indickej kuchyne, spoznávaním okolia a hinduistického náboženstva. Sediac medzi modliacimi v miestnom chráme mi Santoshi vysvetľuje, čo symbolizujú tie najdôležitejšie bohyne. Neskôr mám tu česť zažiť rituál ohňa k bohyni Kali u rodiny jej strýka, pri ktorom horí v strede bytu oheň, ich “duchovný” vykladá rôzne modlitby a do toho Santoshi párkrát trúbi pomocou mušle. Na konci dostávam symbolicky červenú šnúrku na pravé zápästie, ktorá ma má chrániť a prinášať mi šťastie.

Prvá cesta vlakom smeruje do posvätného mesta Amritsar, ktoré sa pýši nádherným zlatým chrámom. Po návšteve tohto magického miesta v provincii Punjab mierim do Jallianwala Bagh, históriou nabitej záhrady, v ktorej sa nachádza pamätník na smutnú udalosť indickej histórie. V roku 1919 tu generál Dyer nariadil britským oddielom strieľať na zhromaždenie stoviek Indov, aby tým vyvolal strach miestnych voči Britom a tým zabránil rôznym nepokojom.

Síce som už v Európe párkrát pil čaj s mliekom, originálny indický čaj je úplne novým zážitkom. Kombinácia čierneho čaju (nie vrecúška zo supermarketu obsahujúceho všetko možné), zázvoru a mlieka v správnom pomere sa stáva skutočným zážitkom. Santoshi ešte zdôrazňuje, že pri varení netreba zabudnúť na postupné miešanie lyžicou nahor. Indovia ho varia na každom kroku a jeho predajcovia prechádzajú s čajníkom v ruke a neustálym pokrikom ČAAAJ (chai) dokonca aj vo vlaku.

Na mojej ceste okolo sveta mám za sebou už pár destinácii. V Turecku ešte vedeli odhadnúť, kde asi to Slovensko je. Aj keď som v Iráne päťkrát zopakoval, že som zo Slovenska, aj tak pri večernom lúčení s mojou hostiteľskou rodinou povedali autobusárovi, že som z Československa. V Indii to už vzdávam a som proste z Európy. Aj tá je niekedy neznáma :).

V meste Jaipur sa popri potulovaní ulicami ku mne prihovára Ind na motorke. V Indii nemám najlepšie skúsenosti s ľuďmi. Po otravných taxikároch a podvodníkoch na staniciach, ktorí presviedčajú zakúpiť si predražené lístky v ich cestovkách, som opatrný a nemám chuť sa s nimi zakecávať. Vraj prečo ich tak ignorujeme, veď chcú len spoznávať nových ľudí. Ok, zhodnotil som potom, čo mi vyčíta, že sme veľmi dôležití. Vysvetľujem mu, že nemám dobré skúsenosti s prihovárajúcimi sa Indmi. Neskôr ma Manoj zoznamuje s jeho kamarátmi. S indickým čajom v ruke si k nim teda prisadám na múrik vedľa čajovne, možno mi neskôr pomôžu. Tak aj bolo. Jeden deň mi poukazovali sloniu dedinku a miestne ihrisko. Ďalší deň mali indickí moslimovia veľký sviatok, počas ktorého obetovali kozu. Pozvanie som rád prijal a neskoršia hostina spolu s rodinou priniesla ďalší originálny zážitok. Posledný deň sme len tak na motorkách jazdili po okolitých dedinách a večer na ihrisku som konečne spoznal snáď najobľúbenejší šport v Indii – Kriket. Boli kamarátski, ochotní ukázať mi okolie, spoznať nových ľudí a porozprávať sa, ako to v tej Európe chodí.

Samotné cestovanie vlakom v Indii je veľkým zážitkom. Preplnené nástupištia, boj medzi stovkami Indov o to, či sa vleziem do vlaku, špinavé staré vozne a chudobné slumy okolo trate. Tie obklopujú tony odpadkov, na ktorých pobehujú svine, kravy, deti, kozy či psy. Chudoba rezonuje na každom kroku a najviac ma desí pohľad na malého bosého chlapca, ktorý v nočných hodinách chodí s vrecom v ruke po koľajnici a pomedzi pobehujúce potkany zbiera plastové fľaše. Zamyslený len pozorujem a zamýšľam sa nad tým, aké som mal šťastie, že som sa narodil v Európe. Tieto decká sú pripútané k miliónom chudobných a šanca na kvalitné vzdelávanie je minimálna. Bez čistej pitnej vody, bez dostatku jedla a základnej hygieny sa ich život od narodenia mení na boj o prežitie. Situácia sa nezlepšuje, ba naopak. Rastúca populácia práve tých najchudobnejších problém prehlbuje. 

V žiadnom prípade sa India nevyznačuje len chudobou či tonami odpadkov. Po navštívení zlatého chrámu v Amritsare a Amber paláca v Jaipure, žasnem aj nad pohľadom na Taj Mahal a sediac pri brehu posvätnej rieky Ganga vo Varanasi si vychutnávam neopísateľnú atmosféru okolitého života. Druhý deň po príchode do Agry smerujem k top atrakcii celej Indie, ktorou celosvetovo známy Taj Mahal nespochybniteľne je. Očakávania nesklamal a hneď prvý pohľad naň zastavuje okolitý svet. Prestávam vnímať stovky ďalších turistov, nekončiaci hluk a neznesiteľnú horúčavu. Som tam len ja a vraj najkrajšia stavba sveta. Je jedno či sa na ňu pozriete už dvadsiatykrát, stále je to výnimočný pocit a z každej strany je rovnako zaujímavá. Po jej obhliadke oddychujem pri tradičnom banana lassi a malai kofta v Joneys place. Túto skromnú reštauráciu vrelo odporúčam. Je to oáza pokoja v strede džungle áut, otravných taxikárov a suvenírových obchodov.

Pri cestovaní v tejto rozľahlej krajine ma obklopujú skutočne zaujímavé tradície, pestrofarebné oblečenia Indiek či stánky s čerstvým ovocím. Legendou indických ciest je jednoznačne motorka Honda Hero. V Indii bojuje o prvenstvo na cestách aj s miestnymi TUK TUK taxíkmi. Z Varanasi som sa presúval do nepálskeho Káthmandu, kde som strávil dvanásť dní. Dva a pol mesiaca cestujem v tropických horúčavách bez kvapky dažďa, takže som sa naňho pochopiteľne tešil. To, že príde vo veľkom štýle, som ale nepredpokladal. Cyklón Hudhud spôsobil prudký dážď, takže pri štyroch prestupoch a prechádzaní hranicou som pár krát úplne zmokol. Všetky veci boli úplne mokré, takže nálada pod psa. Mimochodom práve tento cyklón spôsobil masívne lavíny na známej túre okolo Anapurny v Nepále. V ten deň zomreli aj slovenskí horolezci, čo mi je fakt ľúto.

Ak môžete navštíviť len jedno indické mesto, odporučím Vám práve Varanasi. Predstavuje obraz toho najtypickejšieho z Indie. Ranná plavba po posvätnej rieke Ganga pri východe slnka vystupňuje atmosféru a popritom ako si rieka pomalým tokom preráža cestu stredom mesta sledujem ranné modlitby hinduistov, ich kúpanie sa a pranie oblečenia. Pri objavovaní večerného života na jej brehoch stretávam stovky hinduistov, potulujúce sa posvätné kravy a spaľujúce sa telá Indov. Niektorí prišli dožiť svoj život práve do tohto mesta, aby ich telá boli následne spopolnené na brehoch tejto rieky. Prechádzam sa pomedzi tie všetky mohutné drevené vatry a rozrušený zo sledovania horiacich časti tiel si neskôr všímam pokoj na tvárach príbuzných. Ich pohľad nesmeruje na horiacu hlavu, ako môj. Ich pohľad smeruje na akt, ktorým sa lúčia so svojím blízkym. Jeho pozostatky sú predsa spopolňované pri posvätnej rieke a ich popol bude následne do nej vysypaný. Krajší odchod z tohto sveta pre hinduistu neexistuje. Popritom si uvedomujem, aký malý je rozdiel medzi životom a smrťou. Poniektorí sa dnes ráno zobudili rovnako ako ja a večer po západe slnka popol z ich pozostatkov mizne na hladine Gangy. Silný zážitok. 

Continue reading