Mesto módy, mesto kultúry, mesto zábavy i mesto zamilovaných – jednoducho Paríž

Stred hlavného mesta Francúzska je tvorený riekou Seina a ostrovom – I´Ilé de la Cité /Ostrov Starého mesta/, ktorý je pripojený k okolitému mestu 4 mostmi. V tejto časti sa nachádza chrám Notre Dame Paris /Chrám Matky Božej/ postavený v rokoch 1163 – 1330, Palác Spravodlivosti /Palais de Justice/, aj kaplnka Sainte – Chapelle. Prechodom cez most Pont Royal sa dostaneme k  múzeu Louvre – je to najslávnejšie a najbohatšie múzeum sveta.

Notre Dame Paris(Notre Dame Paris)

Blízko je múzeum impresionistov, v budove Orangerie. Odtiaľ vedie cesta na Place de la Concorde so známym obeliskom z Luxoru a ďalej k Chaps Elysees – predstavuje centrum Paríža. Sú tam prekrásne paláce, hotely, kaviarne, kiná a obchody a v strede sa nachádza Víťazný oblúk. Z námestia vedie 12 ciest – jedna z nich nesie meno Rue de Presbourg /Bratislavská cesta/. Cez rue Royale prídete do štvrte Grands boulevards, nad ňou sa nachádza Montmartre, umelecká a bohémska štvrť na kopci s bielou stavbou mohutného chrámu Sacré-Coeur a známeho nočného kabaretu Moulin Rouge /Červený mlyn/.

Moulin Rouge(Moulin Rouge)

Prechodom po moste Pont – Neuf sa dostanete do Latinskej štvrte /Le Quartier Latin/, kde sa nachádza jedna z najstarších univerzít na svete — Sorbonna, založená roku 1253. Nachádza sa tu aj Panteón, kde odpočívajú Voltaire, Rousseau, Hugo, Zola, Jaures, Frédéric Joliot-Curie a ďalší.

Pont – Neuf(Pont – Neuf)

Blízko je aj Luxemburská záhrada s palácom zo 16. storočia v talianskom štýle. Po nábreží smerom k Seine, sa objaví dominanta Paríža – Eiffelova veža. Postavená v roku 1889 pri príležitosti 100. výročia Francúzskej revolúcie na návrh Gustáva Eiffela, má výšku 320 metrov a spočiatku bola mnohými Parížanmi odmietaná ako „opacha špatiaca Paríž“.

Eiffelova veža(Eiffelova veža)

Cintorín Pere-Lachaise je miestom odpočinku aj pre viaceré významné osobnosti francúzskej i svetovej kultúry, napríklad Charles Baudelaire /básnik 19. storočia, autor svetoznámej zbierky Kvety zla/ aj Edit Piaff /svetoznáma šanzónierka/.

Exotika Pobrežia Slonoviny

AKWABA! (Vitajte!) Láka vás spoznávanie čiernej Afriky a zároveň sa chcete zabávať pri dobrej hudbe a relaxovať na pláži? Spiatočná letenka do Abidjanu to istí. Exotika Pobrežia Slonoviny vás zhltne už cestou taxíkom z letiska. Práve Pobrežie Slonoviny je paradoxne prvou francúzsky hovoriacou krajinou, ktorú som navštívil. Prezident nariadil používať len originálny názov vo francúzštine – Cote d´Ivoire. Ten názov mám rád, je štýlový, preto ho budem miestami používať.

cesta

Za sebou mám 40 500 pozemných a 25 700 leteckých kilometrov. O jednej v noci prilietam do Abidjanu, hlavnej metropoly a ekonomického centra tejto krajiny. Južnej Amerike ďakujem za nezabudnuteľnú etapu mojej cesty okolo sveta a po piatich mesiacoch strávených na južnej pologuli sa opäť ocitám na severnej. Po vstupe do letiskových priestorov ako prvá prichádza kontrola očkovania proti žltej zimnici. Absolútna nevyhnutnosť.

Pri absencii potrebného očkovania by som musel podstúpiť predražené očkovanie priamo na letisku alebo by ma vyhostili. Po úspešnej kontrole mi úradníčka vracia späť môj medzinárodný očkovací preukaz a pokračujem ďalej. Z davu cestujúcich, ktorý si ide vyzdvihnúť svoje batožiny, si protidrogová kontrola vyberá práve mňa. Po dôkladnej kontrole pri opúšťaní Brazílie ma to už neprekvapuje a beriem to ako súčasť administratívy môjho odletu a príletu. Táto kontrola je ale najdlhšia a patrí k nej aj pohovor. Pre zaujímavosť uvádzam, ako to zhruba prebiehalo.

Vzali ma do kancelárie, kde sa ma ich nadriadený najprv pýtal obecné otázky typu ako sa mám, aké športy mám rád, prečo cestujem. Zrejme aby obecne zistil, ako vnímam samotnú kontrolu a či som z nej nervózny. Následne pracovníci začnú pedantne prehľadávať ruksak. Počas celého procesu zostávam maximálne pokojný. Paradoxne nie preto, že som čistý, ale preto, že úplne vyčerpaný už takmer spím. Šéf ich po desiatich minútach zastavuje a vyslovuje OK. Podpisujem spísané potvrdenie o kontrole a idem si pospať na letisko.

Abidjan ma víta horúcim a vlhkým počasím. Pri 85 % – nej vlhkosti pocitová teplota dosahuje 45 stupňov, hoci teplomer ukazuje len 37. Horúce a vlhké počasie má Cote d´Ivoire prakticky celý rok. Západoafrický New York. Aj takto nazývajú Abidjan kvôli mrakodrapom a neďalekým plážam. Mne ale príde toto označenie trošku prehnané. Nie žeby som to poňal serióznym porovnávaním s americkým „jablkom“, ale kvôli tomu, že tie mrakodrapy v skutočnosti predstavuje pár výškových budov.

Tip pre Vás ! Keď sa už budete nachádzať v Brazílii určíte si zabudnite nazbierajte čerstvú zelenú kávu.

V Abidjane ma hostí v luxusnom apartmáne tuniský architekt Alich. Býva v starej časti mesta Treichville, ktorá je centrom nočného života v tomto meste. Ivorčania milujú hudbu a preplnené večerné bary sa stanú dôležitým článkom spoznávania tejto krajiny. Kombinácia rapu a reggae vládne všetkým podnikom a určite zaujme každého. Proste africká klasika. No, a tu končí kultivovaný popis zábavy počas predĺženého víkendu v Abidjane. 🙂 Neskôr popíjame pivo a relaxujeme pod palmami na obľúbených plážach v historickom Grand Bassam, ktoré obmývajú dravé vlny Atlantického oceána. V tomto meste nájdete vedľa zaujímavých pláži aj množstvo zachovalých francúzskych koloniálnych budov. Väčšina z nich už ale chátra.

Continue reading

Slovenská Kanada – Ontario

O Slovákoch v Kanade sa vie na Slovensku veľmi málo, hoci je to jedna z najsilnejších zahraničných komunít našich krajanov. Napríklad jedna ich z prvých samostatne osídlených osád sa volala Bradlo. Hŕstka Slovákov sa uprostred kanadskej pustatiny usadila práve počas vrcholiacej hospodárskej krízy. Vydržali pri miestnej píle dvadsať rokov a potom sa roztratili. Ale aj takáto malá stopa v obrovskej krajine nezapadla a vláda provincie Ontario tam vztýčila pamätnú tabuľu.

Kultúrnym centrom kanadských Slovákov je torontská štvrť Markham. Zažili sme tu v roku 2004 otvorenie výstavy „Slovak Spirit“, s podtitulom „Čo priniesli Slováci do Kanady“, zorganizovanej Slovensko-kanadskou národnou radou. Otvorenie výstavy v Markhame nám však prinieslo aj milé prekvapenie. Podávané slovenské víno, chlebíčky i zákusky boli tak skvelej „našskej“ chute, že by mohli byť stálou súčasťou výstavy. Veď, keď sa na tomto kontinente dokázali uchytiť české „kolace“ a poľský „klobas“, tak aj niečo slovenské by mohlo spestriť kanadskú kuchyňu. Pri takom pohostení sa aj nové kontakty nadväzujú ľahšie.

Základnými postrehmi z takéhoto stretnutia je predovšetkým rôznorodosť emigrantských vĺn od tej základnej počas hospodárskej krízy, cez povojnovú, po 48-mom, po 68-mom a súčasnú. My sme povestnú roztrieštenosť a rivalitu jednotlivých krajanských skupín nepostrehli, zato sme zakrátko získali dôkaz, že nie je ničím výnimočne slovenským.

Pri návšteve maďarskej emigrantky pani Alice Botai, ktorá má pozoruhodné literárne kontakty až po nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Imre Kertésza, sme ju našli v noblesnom domove dôchodcov talianskej komunity. Vraj sa tam cíti lepšie ako medzi večne súperiacimi maďarskými krajanmi. Nie je tiež celkom pravda, že by sme o kanadských Slovákoch doma nevedeli. Práve počas nášho pobytu vyšla v Slovenských pohľadoch spomienková črta o reverendovi Imrichovi G. Fuzim pod názvom „Zomrel mecén slovenskej exilovej kultúry“. Zomrel v kanadskom Hamiltone, v provincii Ontario.

Najlepšie však asi vynikne špecifikum našich krajanov v Kanade porovnaním s inými Slovákmi usídlenými vo svete. Mal som ich ako spisovateľ možnosť stretnúť v krátkom čase v Čechách, Maďarsku, Poľsku a Švédsku, sprostredkovane však aj tých z Vojvodiny a Nadlaku. V Čechách je ich zrejme najviac a sú najaktívnejší. Projekty takého Slovensko-českého klubu so sídlom v Prahe sú už na profesionálnej úrovni a dávajú prezentácii Slovenska v tejto najbližšej krajine skutočne dôstojný rámec. Krajanská komunita vo Švédsku je podstatne menšia, zato nesmierne súdržná a srdečne pohostinná.

Tú v Kanade snáď najlepšie charakterizuje porovnanie s dolnozemskými Slovákmi. Oproti nim ide o mladšie vysídlenie a kanadskí Slováci sú na domovinu a jej politický vývoj bezprostredne nadviazaní. Dolnozemskí sú podstatne sebestačnejší a aj vďaka tomu produkujú samostatnú, autonómnu slovenskú kultúru unikátneho rozsahu (len básnik Víťazoslav Hronec vydal mimo Slovenska viac ako 40 svojich kníh!) i umeleckej kvality (svetoznámi naivní maliari z Kovačice). Také niečo za oceánom pochopiteľne nenájdeme. Ďaleko od rodnej domoviny je tu väčší dôraz na politiku a náboženský život. Vo vynovenom Kanadskom Slovákovi však nechýba ani zmienka o hokeji, čo je prirodzená hrdosť v hokejovej krajine akou je Kanada.

Je pochopiteľné, že po osamostatnení Slovenska, politická agenda emigrácie opadla. Po vstupe do Európskej Únie sa však stráca už aj samotný zmysel emigrácie. Ako potvrdil aj vtedajší charge d´affairs Štefan Rozkopál, významne stúpol záujem našich krajanov o slovenské pasy a tým aj voľný vstup na územie EÚ. Tým, že to o pár rokov prinesie aj pracovné príležitosti, sa emigrantské smerovanie otáča. Je preto celkom možné, že po čase zaregistrujeme pohyb Slovákov spoza oceánu späť na európsky kontinent.

Zvony do tmy

Zvečerieva sa a na holej pláni torontskej štvrte Markham nachádzame pozoruhodnú, osamelú stavbu. Je to slovenský grékokatolícky katedrálny chrám Premenenia Pána. V osemdesiatych rokoch ho dal postaviť slovenský mecenáš, uránový kráľ, Štefan Roman. Vzorom bol kostolík z jeho rodnej obce na východe Slovenska v desaťnásobnom zväčšení. Mal by tak byť najväčším svätostánkom grékokatolíckej cirkvi na západnej pologuli. Podľa údajov Jozefa E. Suchého je stredná veža 61 metrov vysoká, dve bočné po 43 metrov. Visia v nich obrovské zvony, ktoré by dokopy mohli konkurovať tomu hlavnému v chráme svätého Petra — veď ten najväčší váži 17 ton. Základný kameň prišiel posvätiť sám pápež Ján Pavol II. dňa 15.9.1984, keď sa zniesol z neba na vrtuľníku na pláni vedľa katedrály.

O štyri roky na to bolo do dvetisíc Slovákov svedkami posviacky veľkolepej mozaiky Presvätej Bohorodičky, ktorá sa pri výške 19,5 metra rozprestiera na ploche 600 metrov štvorcových. To bol asi aj predčasný vrchol slávy tejto pozoruhodnej stavby. Po smrti Š. Romana prostriedky na dostavbu vyschli. Vyschli tak, že z mohutných stĺpov je dokončená výzdoba len jediného. Pozoruhodný plán výtvarného spodobenia premeny Pána skončil v náčrtoch. Klenba je na hrubo omietnutá, nedokončená.

Monumentálny priestor zapĺňa len niekoľko radov stoličiek. Pri nedeľnej slovenskej omši sa tu zíde ledva do tridsať veriacich. Projekt blízkeho starobinca a veľkého osídlenia okolia Slovákmi sa totiž nikdy nerealizoval. Pozemky, kde mala nová domovina našich krajanov stáť, sú už predané. Každým dňom sa k majestátnej katedrále cez pláň blížia prefabrikované domy iných prisťahovalcov, vlastne už aj rodených Kanaďanov.

Tesne pred západom slnka, s poslednými lúčmi sa zvony náhle rozozvučia. Ich pôsobivý hlas sa nesie nad našimi hlavami, keď pomalým krokom odchádzame k autám. Je ich počuť aj keď sa silueta katedrály už stratila v tme. Zvony volajú k modlitbám. Koho a dokedy?

Continue reading

krakov

Na Pive v Krakove

Kraków, perla Južného Poľska na Hornej Visle, cez vojnu nezbombardované mesto a preto všakovakými krásnymi pamiatkami oplývajúce. A tiež pivom. Hoci, ako to už chodí, nie veľmi miestnym. Mesto má možno 750 tisíc obyvateľov a blízkom okolí dokonca 1,3 milióna, ale nemá vlastný veľký pivovar. Vecí, čo v Krakówe nie sú, je ale viac :).

Na obrázku číslo jedna začíname zvoľna – pivo Zywiec. Patrí do skupiny veľkých poľských “mainstreamových” pivovarov, a hoci vám budú iní tvrdiť niečo iné, nám chutila z europív práve táto dvanástka. Príjemná chlebová chuť, rozhodne najkrajší gravírovaný pohár a aj pena sa držala statočne (u väčšiny piva padá okamžite ako keby sme boli kdesi na juhu pri mori). Mimochodom, toto pivo sa preslávilo aj tým, že keď ho Poliaci v Londýne odmietli čapovať do pínt, tak ich miestne úrady za to chceli posadiť do basy (a veruže nie pivnej).

No a potom vám niektorí povedia, že lepšia je Warka, ďaľší pivovar, čo to varí na kvantitu. Slabšia, skôr vodová chuť, ale práve toto mnohí hľadajú, že. Aby ich to neurazilo. Warku mali na mnohých miestach. Práve k tomuto obrázku sa viaže jedna historka, alebo skôr drsné zistenie. V Krakówe, v tom krásnom centre, totiž… nie sú poriadne záchody. Čo záchody. Aj hajzle by stačili. Pretože občas skrátka prídu chvíle, keď sa celé univerzum človeka zmenší len na jednu myšlienku. No čo, v Krakówe proste domáci aj turisti proste buď nenormálne zadržiavajú, alebo to chodia robiť do Visly. Už za hranicami nám prišiel zvláštny záchod, kde bol pisoár nalepený na mise, bez nejakého oddelenia. Continue reading