Vo francúzskom meste Chartres si dobijete energiu

Mesto Charters sa nachádza necelých 100 kilometrov severozápadne od Paríža je hlavným mestom regiónu Eure et Loir. Je vystavané na ľavom brehu rieky Eure. Juhovýchodne od mesta sa nachádza úrodná „obilnica“ Francúzska. Dôvodom prečo toto mesto ročne navštívi niekoľko stotisíc turistov je katedrála – Cathédrale Notre-Dame de Chartres. Týči sa na kopci nad mestom a je ju vidno na míle ďaleko.

katedrala

Katedrála je považovaná za najznámejšiu a najlepšiu gotickú katedrálu vo Francúzsku. Jej historická a kultúrna hodnota ju dostala až na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Výstavba katedrály sa začala v roku 1205 zbúraním starého chrámu a trvala 66 rokov. Kostol sv. Pierra z 13. storočia je známy nie len vďaka vitrážovým oknám ale aj postavám dvanástich apoštolov v smalte z roku 1547, ktorých vytvoril Leonard Limosin. Každý kto sa v katedrále zastaví odtiaľ vychádza posilnený a plný novej viery, sily a energie.

chartres francuzsko

Iné kostoly v Chartres sú Sv. Aignan /13., 16., a 17. storočie/ a kostol Sv. Martina z Val /12. storočie/. Zvláštnosťou je modrá farba použitá na vitrážach okien – zaujímavý odtieň sa nedá napodobniť a nie je známe ako vôbec vznikol.

cestovanie letenky

V meste sa nachádza aj niekoľko múzeí, napríklad Musée des Beaux-Arts – múzeum umenia, Le Grenier de l’Histoire Musée – špecializované na vojenské uniformy a artefakty, Le Centre International du Vitrail – špecializované na ukážku ako sa robia vitrážové okná, Muséum de sciences naturelles et de la préhistoire – Múzeum prírodných vied a histórie, Conservatoire du Machinisme et des Pratiques Agricoles – poľnohospodárske múzeum. Náklady na cestovanie dnes už zďaleka nezruinujú rodinný rozpočet, letenky sú lacné a hotelov v meste je mnoho na výber.

V období pred 1. svetovou vojnou básnik Charles Péguy organizoval pešie pútnicke trasy z Paríža do Chartres. Od roku 1980 asociácia Notre-Dame de Chrétienté spolu s úradom vo Versilles organizujú každoročne pešiu púť z Notre Dame de Paris do Notre- Dame de Chartres, na púti sa zúčastňuje takmer 15 000 veriacich ročne a má presne 100 kilometrov.

francuzsko

Na Pive v Krakove

Kraków, perla Južného Poľska na Hornej Visle, cez vojnu nezbombardované mesto a preto všakovakými krásnymi pamiatkami oplývajúce. A tiež pivom. Hoci, ako to už chodí, nie veľmi miestnym. Mesto má možno 750 tisíc obyvateľov a blízkom okolí dokonca 1,3 milióna, ale nemá vlastný veľký pivovar. Vecí, čo v Krakówe nie sú, je ale viac :).

Na obrázku číslo jedna začíname zvoľna – pivo Zywiec. Patrí do skupiny veľkých poľských “mainstreamových” pivovarov, a hoci vám budú iní tvrdiť niečo iné, nám chutila z europív práve táto dvanástka. Príjemná chlebová chuť, rozhodne najkrajší gravírovaný pohár a aj pena sa držala statočne (u väčšiny piva padá okamžite ako keby sme boli kdesi na juhu pri mori). Mimochodom, toto pivo sa preslávilo aj tým, že keď ho Poliaci v Londýne odmietli čapovať do pínt, tak ich miestne úrady za to chceli posadiť do basy (a veruže nie pivnej).

No a potom vám niektorí povedia, že lepšia je Warka, ďaľší pivovar, čo to varí na kvantitu. Slabšia, skôr vodová chuť, ale práve toto mnohí hľadajú, že. Aby ich to neurazilo. Warku mali na mnohých miestach. Práve k tomuto obrázku sa viaže jedna historka, alebo skôr drsné zistenie. V Krakówe, v tom krásnom centre, totiž… nie sú poriadne záchody. Čo záchody. Aj hajzle by stačili. Pretože občas skrátka prídu chvíle, keď sa celé univerzum človeka zmenší len na jednu myšlienku. No čo, v Krakówe proste domáci aj turisti proste buď nenormálne zadržiavajú, alebo to chodia robiť do Visly. Už za hranicami nám prišiel zvláštny záchod, kde bol pisoár nalepený na mise, bez nejakého oddelenia. Dámy a páni – to bol najlepší hajzel, ktorý sme vo verejnom podniku v Poľsku našli. V tomto si môžu smelo podať ruku s Rusmi. Tak napríklad tento obrázok s Warkou. Barmanky v tejto dosť hlbokej a mnohými schodiskami obohnanej pivnici sa po otázke na záchod, začali zháňať po čašníčke, ktorá sa pohybovala niekde v hornej reštaurácii. Iba jedna z piatich mala kľúče – a tá potom bežala so zákazníkom do minihajzlíku a čakala, kým sa vytoto. No a to bol ešte ten lepší prípad, druhý prípad bol, keď bol zase záchod (opäť unisex) trošku väčší a nezamknutý, takže vám tam kedykoľvek vrazil niekto cudzí uprostred najlepšieho :). Ach, Poľsko. Ešteže sme chlapi. Ako ženy by sme sa asi nepohli z hotela.

Europivo číslo tri. Okocim bol kvantitatívne asi najčastejšie zastúpený, plachty a slnečníky s ním mali skoro všade. A na výber len svetlú desiatku. No nič, to, pozerám, že na pivnirecenze.cz dostal Okocim Mocny jeden a pol hviezdičky, tak stačí aj toto. Pivo typu – keď som veľmi smädný, vypijem.

Pokračovanie článku: Tour de Kraków
Autor: Napive.sk

Na potulkách v Paraguaji

Cestovanie v Paraguaji je veľmi špecifické. Nečakajú ma žiadne top atrakcie. Experimentujem však s myšlienkou, čo vo mne zanechá aj menej atraktívna krajina, a tak zo zvedavosti mierim do Paraguaja. A výsledok? 

Cestovateľsky veľmi zážitkové Peru a Bolíviu mám úspešne za sebou. Toto juhoamerické duo bez pochýb predstavuje železnú kombináciu cestovania na juhoamerickom kontinente. Počas cestovania v Brazílii sa rozhodujem, akou cestou pôjdem ďalej k veľkolepým vodopádom Iguazu Falls. Po čase uvažovania volím možnosť návštevy Paraguaja, cez ktorý sa presuniem k spomínaným vodopádom. To, že na internete nachádzam len veľmi obmedzené množstvo cestopisných informácií, veští zaujímavé pozitívum, a síce, že Paraguaj nebude preplnený turistami. 

Do Paraguaja vchádzam kuriózne. V brazílskej Ponta Pore hľadám neskoro večer hraničný prechod. Spolu s paraguajským Pedro Juan Caballero tvoria prakticky jedno mesto, avšak ležia v rozličných krajinách. Vodič autobusu mi síce ukazoval, že sa do Paraguaja ide smerom, ktorým kráčam, ale kontrolné stanovište nemôžem nájsť. Preto sa pýtam dvoch dievčat na terase baru, kadiaľ mám ísť do Paraguaja. Mojej otázke sa smejú a oznamujú mi, že už som v Paraguaji. Keďže potrebujem oficiálne pečiatky do pasu, na druhý deň sa vraciam späť do Brazílie a prechod uskutočňujem ešte raz, ale už oficiálne.

Pretože je Veľký piatok, autobusy nejazdia a do Asunciónu môžem vyraziť až na ďalší deň večer. Preto celý deň trávim potulovaním sa po Pedro Juan Caballero a spoznávam pouličný život, trhy či Cerro Corá. Je to historické miesto, na ktorom sa skončila nemilosrdná a najkrvavejšia vojna juhoamerického kontinentu. V roku 1870 na tomto mieste porazila Paraguaj Trojdohoda Brazíle, Argentíny a Uruguaja. Paraguaj táto vojna zruinovala. Stratil dve tretiny územia, viac než polovicu obyvateľov a takmer všetkých mužov. 

Do Asunciónu, hlavného mesta Paraguaja, prichádzam nočným autobusom o štvrtej ráno. V polospánku si sadám na lavičku vo vnútri obrovskej stanice. Netuším, kam mám ísť, tak si rozkladám karimatku so spacákom a pokračujem v spánku. Bohužiaľ, ráno ma nikto nebudí so sviatočnými veľkonočnými raňajkami, preto si kupujem aspoň luxusnú obloženú bagetu. Veď je veľkonočná nedeľa!

Neskôr smerujem do centra, kde mám cez couchsurfing dohodnutú prehliadku mestom. Mimochodom, viete čo znamená názov Asunción? Vraj prvá návšteva španielskych kolonizátorov pomenovala toto mesto Nanebovzatie – Asunción, podľa kresťanskej udalosti – Nanebovzatia Panny Márie. Španielski kolonizátori nanútili miestnemu obyvateľstvu okrem kresťanstva aj jazyk. Napriek tomu pôvodný jazyk guarani nezanikol. Naopak, vtedajší Indiáni dospeli popri učení sa španielčiny k zaujímavému mixu týchto jazykov, ktorým vraj ešte dnes rozpráva mnoho Paraguajčanov. Len pre zaujímavosť, celosvetovo univerzálne slovo ananás pochádza práve z jazyka guarani.

S Paraguajčankou Sorayou z couchsurfingu prechádzame centrom mesta. Ako mnohé iné hlavné mestá, aj Asunción je finančným centrom krajiny s bohatými časťami. Ruch veľkomesta dopĺňajú trhy, katedrály a prezidentský palác. Zarážajúce však je, že to všetko je v priamom susedstve s chudobnými slumami. Tony odpadkov, potulujúci sa žobráci či prostitútky. Aj toto je obraz paraguajskej metropoly. Preto je v tejto časti pochopiteľne zvýšené množstvo policajtov. Z druhej strany tieto slumy obkľučuje rieka, a tak sa budovanie chudobných chatrčí rozširuje do významných parkov. Prekvapujúce je, že mesto s tým vraj nič nerobí a počet chatrčí sa nekontrolovateľne rozrastá. 

Idete dole? Pýta sa nás malý chalan pobehujúci okolo a ukazuje smerom do chudobného slumu. Soraya odpovedá, že nie. Tlmočí mu moju otázku a pýta sa ho, či nám ponúka exkurziu. On ale odpovedá ďalšou otázkou a zaujíma ho, či mám pištoľ. Soraya sranduje, že pištoľ nemám, ale mám nožík. Na to sa smeje a tvrdí, že nožík mi nestačí a potrebujem byť silnejší. Tam dole vraj potrebujem pištoľ. Odpovedám, že pištoľ nemám, ale pre istotu si zoženiem kamarátov, aby som nebol sám. Koľko ich potrebujem? Chvíľu uvažuje a odpovedá šesť. Sedem, nakoniec dodáva. Chce byť policajtom, a to aj napriek tomu, že jeho hrdinom je legendárny Zé Pequeno (známy brazílsky gangster z filmu Mesto bohov). Takým, akým bol on, nespraví nič, ale ostatných pozatvára a v jeho slume bude poriadok, odkazuje pri lúčení.

Aj Južná Amerika má svoje ojedinelé špecifiká. Síce sú tu klasické záchody a nie misy splývajúce s podlahou ako v Ázii, ale použitý papier sa rovnako ako v Ázii odkladá do koša vedľa. Viem, nechutné. Avšak aj to patrí k „špecifikám“ daných krajín. Peru, Bolívia či Paraguaj. Vedľa väčšiny záchodov preto svieti upozornenie, aby sa použitý papier nevhadzoval do záchoda. Upcháva odvod, čo samozrejme spôsobuje komplikácie.

Na ďalší deň mierime aj so Sorayiným kamarátom Nikolasom do lokálne známeho mesta Areguá. Leží pri jazere Ypacaraí a oproti nemu sa nachádza podobne rekreačné mesto San Bernardino. Všetci traja relaxujeme pri brehu a popíjame tradičné tereré. Vraj v Paraguaji je obom dobré a sú spokojní. Finančne to v práci nemajú podobné Západnej Európe, ale Nikolas má vďaka svojím švajčiarskym starým rodičom aj švajčiarsky pas. Kedykoľvek tam môže vycestovať za prácou, ale tamojšia mentalita mu nevyhovuje. Všetko funguje príliš strojovo a chýbal by mu temperament juhoamerickej mentality a spontánnosť miestneho života.

V uliciach Asunciónu vládne stráženie áut chudobnými zo slumov. Medzi sebou majú rozdelené rajóny a na nich pýtajú za každé zaparkované auto určitý poplatok. Nie je to za parkovanie, ale za stráženie. Pokiaľ odmietnete zaplatiť poplatok s odôvodnením, že stráženie nepotrebujete, pri návrate k autu sa nečudujte, že je poškodené. Akonáhle Nikolas alebo Soraya parkuje v centre mesta, prichádza „biznismen“ a vyberá poplatok. Dvakrát jej už kľúčmi doškrabali staré auto. Už má nové a radšej zaplatí.

Continue reading

Zákutia Buchary

V utorok sme do Buchary nahliadli, získali z nej prvé dojmy a dozvedeli sa niečo o tomto pozoruhodnom meste Uzbekistanu. Dnes Vás ňou prevediem podrobnejšie a porozprávam vám niečo o jej ďalších pamiatkach. A bude aj plov!

Dnešnú prehliadku začneme pri Bolo-Hauz, jedinom pamätníku stredovekej kultúry v Buchare. Hauz označuje vodnú nádrž, ktorá sa nachádza priamo pred mešitou, ku komplexu patrí ešte minaret. Bolo-Hauz uvidíte priamo od citadely Arky, nachádza sa priamo oproti nej. K mešite bola v 20. storočí pribudované letná terasa s vyzdobeným stropom a držaná drevenými stĺpmi. V Buchare nájdete mnoho vodných nádrží, bohužiaľ dnes sú určené skôr na okrasu než na čokoľvek iné. Vo vode z nich by som sa ani len nekúpala, nieto ešte odvážila ju piť.